Dodržiavanie metodických odporúčaní v športovej príprave mladých hokejistov.

 NAPRIEK viac ako 30-ročnej snahe slovenského školstva, kam patrí aj výchova adeptov
trénerského povolania, sa doteraz nepodarilo zreformovať vzdelávací systém, pričom stále
používame metódy a metodiky učenia zodpovedajúce “tereziánskym časom”. Vopred preto
uvádzam, že široko koncipovaný obsah a rozsah prednášky, ktorý mi bol navrhnutý,
neumožňuje využívať najnovšie trendy výučby, v ktorých by študent mal byť aktívnym prvkom
tohto procesu, napríklad využívaním techniky “retrieval practice” o ktorej si viac povieme v jej
druhej časti.

 NAJNOVŠIE poznatky o vzdelávaní, ktoré sa prierezovo uplatňujú vo všetkých oblastiach
života, sa samozrejme presadzujú aj v športe. Tieto poznatky hovoria, že musí ísť o systém
založený na detailnom poznaní procesov fungovania myslenia v mozgu, teda že ide o výsledok
vzájomného prepojenia neurovedy s pedagogikou a psychológiou. Svedčia o tom najnovšie
poznatky získané tímami autorov, zložené z odborníkov práve z týchto troch oblastí a
pochádzajúce z posledných cca štyroch rokov z USA. Najvýraznejšími predstaviteľmi sú
Barbara Oakley, Beth Rogowski a Terry Sejnowski, pričom ich poznatky sa do vzdelávacieho
systému USA začali zavádzať až v roku 2021. Nový spôsob funguje na princípe prepojenia ako
je znázornené na obrázku č.1.


 Moderné hokejové krajiny súčasnosti, za ktoré považujeme Švédsko, Fínsko, USA, Kanadu,
Švajčiarsko a ďalšie, toto prepojenie v procese vzdelávania majú už v rôznej miere zavedené a
preto sú v porovnaní s nami vo výchove špičkových hokejistov pre kategóriu seniorov
úspešnejší. V športovom tréningu uplatňovanom v našej krajine, či v Česku, resp. aj v Rusku,
takýto prístup zatiaľ absentuje. Z toho vyplýva, že keď čo i len jeden článok z tohto vzájomne
prepojeného a na sebe závislého systému vypadne, tak takto vedený proces zvyčajne vedie do
slepej uličky priemernosti až podpriemernosti. Vo vzdelávaní, teda aj v športovom tréningu
vedenom zaužívaným tradicionalistickým prístupom, alebo ak chcete na základe tzv. “zdravého
sedliackeho rozumu” , tak ako je to aj v našej krajine, sa síce dosahujú určité výsledky, produkty
nášho systému sa však len ojedinele stanú špičkovými odborníkmi resp. v hokeji tzv.
rozdielovými hráčmi. Prístup založený na zdravom sedliackom rozume, teda najmä na
skúsenostiach, je totižto najväčšou prekážkou dosahovania špičkovej výkonnosti vo všetkom.
Je to tak preto, že používanie “zdravého sedliackeho rozumu” príliš často preferuje využívanie
skúseností získaných z praxe, čo na prvý pohľad vyzerá byť správne. V modernom procese
vzdelávania je to však príliš často v rozpore s najnovším vedeckým poznaním.

 KEĎŽE NA SLOVENSKU takýto prístup k vzdelávaniu v súčasnosti, ako som to pred chvíľou
spomenul, PLATÍ VŠEOBECNE, tak nemám strach, že by niekto tieto moje slová mohol chápať
ako osobnú kritiku kohokoľvek a čohokoľvek. Kladiem preto smerom k vám rečnícku otázku.
Stretli ste sa počas procesu vlastnej edukácie, počínajúc základnou školou a končiac trebárs aj
týmto vzdelávacím kurzom, že by vás niekto učil metódami, v ktorých je akákoľvek problematika poprepájaná v súvislostiach, teda po osi neuroveda - psychológia - didaktika ? Vaša odpoveď
bude pravdepodobne znieť že asi nie, a to nie je v žiadnom prípade výčitka. Ja osobne som sa
v mojom celoživotnom procese vzdelávania prvýkrát stretol s takýmto prístupom niekedy okolo
roku 2010, pričom intenzívne som sa tomu začal venovať od roku 2015. Školské vzdelávacie
reformy sa v našej krajine v časoch samostatnosti pokúšame zavádzať už 30 rokov, stále však
neúspešne, pričom táto posledná, ktorú parlament schválil len minulý mesiac, sa spúšťa od
1.9.2023 na 90-tich vybratých školách overovacím experimentom. Táto reforma má zatiaľ
najväčšie šance na úspech, či sa to však dotkne aj kvalitatívnej stránky výučby telesnej
výchovy, to ešte len uvidíme. Každý, kto len okrajovo sleduje celospoločenskú diskusiu k téme
reformy vzdelávania musel byť prinajmenšom v rozpakoch, keď dokonca špičky ministerstva
školstva a predstavitelia rôznych učiteľských stavovských organizácii doslova odsudzovali
zavedenie tretej vyučovacej hodiny telesnej výchovy. Dokonca prezidentka zákon zavádzajúci
tretiu hodinu telesnej výchovy vetovala.

 PROBLÉM JE V TOM, že reformy by mali robiť výlučne experti na vzdelávanie, teda ľudia, ktorí
okrem náležitého vzdelania disponujú aj kritickým myslením a ktorí by si nemali mýliť vedecky
overené fakty s názormi. Čakanie na centrálne zavádzané reformy však neznamená, že už
dávno nemohli existovať a vznikať organizácie, resp. inštitúcie, ktoré sa už cestou
progresívneho vzdelávania vydali. (teraz konkrétne myslím aj na hokej, ktorý sa o to v
poslednom čase usiluje- viď pôsobenie J. TIIKKAJU a skutočnosť, že viacerí slovenskí tréneri
študujú vo Vierumäki) Nielen hokejisti však k tomu potrebujú vo svojich radoch nájsť čo najviac
ľudí, ktorí spĺňajú kritéria označenia pojmu expert. (Pod pojmom expert rozumiem definíciu
nositeľa Nobelovej ceny, dánskeho fyzika Nielsa Bohra, z ktorej vyplýva, že expertom sa môže
stať len ten človek, ktorý sa v riešení konkrétneho problému dopustil všetkých možných chýb a
nie tzv. marketingových expertov, pre označenie ktorých sa toto slovo hojne nadužíva a ktorými
je bez ohľadu na šport zamorený každý športový prenos.) V prvom rade expertmi musia byť
školitelia, teda “učitelia učiteľov” , ktorí to musia vedieť naučiť svojich študentov, teda aj vás,
pretože aj adepti trénerstva sú študentmi. Druhými v poradí ste už vy. Expertmi, na základe
procesu vzdelávania, sa musíte stať preto, aby ste následne, už v roli zodpovedného trénera,
dokázali zo svojich zverencov-hokejistov vychovať tiež expertov. Slovo expert som na
označenie vašich zverencov použil zámerne, pretože okrem toho, že by ste z nich mali
vychovať špičkových hokejistov, mali by aj vašou zásluhou z nich vyrásť primerane intelektuálne
vybavení jedinci, ktorí dokážu témy a procesy chápať v súvislostiach. Aj to je jeden z hlavných
dôvodov, prečo napr. majú vo Švédsku v rámci predmetu telesná výchova na základnej a
strednej škole zavedenú jednu hodinu teórie športu týždenne, čo pri poznaní situácie na
Slovensku znie ako fikcia. (K tomu majú ešte trikrát týždenne povinnú TV v rozsahu 4,5 hod.,
teda 3x90 min. v niektorých regiónoch dokonca viac, pričom nikde v odborných pedagogických
kruhoch sa nediskutuje o tom, že toho telocviku je akosi priveľa.) Musí to byť teda všetko
vzájomne prepojené pričom proces vzdelávania je obojsmerná ulica, preto moje konštatovanie
na úvod znie, že či si z tohto nášho dnešného stretnutia odnesiem viac poznatkov ja, alebo si
ich odnesiete vy. Toľko na úvod.
Teraz prejdem na okruhy tém, ktoré mi boli určené pri koncipovaní obsahu tejto mojej
prednášky.

DEFINÍCIA POJMU METÓDA
Ide o vývojom dlhodobo zaužívaný pojem a preto nedokážem pomenovať konkrétneho človeka,
ktorý autorsky metódu definoval. S využitím Googlu a chatbotu umelej inteligencie Openai GPT,
môžeme pojem metóda definovať nasledovne:

“Metóda je postup, spôsob, alebo systematický prístup používaný pri dosahovaní cieľa, alebo
riešení problému. Je to usporiadaný a premyslený spôsob vykonávania určitej činnosti, ktorý
zahŕňa konkrétne kroky, techniky, alebo postupy, ktoré sú navrhnuté na dosiahnutie
stanoveného cieľa.“

 V rôznorodých oblastiach, ako je napríklad veda, výskum, vzdelávanie, manažment, ale z nášho
pohľadu aj šport, vrátane hokeja, sa používa mnoho rôznych metód na dosiahnutie konkrétne
vytýčeného cieľa. Metódy môžu byť vytvorené a to zdôrazňujem, na základe skúseností,
teoretického skúmania, analytického uvažovania, alebo kombinácie týchto prístupov. Ich účelom je do procesu dosahovania konkrétnych cieľov a výsledkov priniesť systematickosť, účinnosť a
spoľahlivosť. Metóda môže zahrňovať definovanie konkrétnych krokov, zhromažďovanie a
analýzu dát, vytváranie a testovanie hypotéz, aplikáciu určitých nástrojov, alebo technológií,
komunikáciu a spoluprácu s inými ľuďmi, alebo vyhodnocovanie a overovanie dosiahnutých
výsledkov. Je dôležité, aby metóda bola jasne definovaná a reprodukovateľná, aby aj iní ľudia
boli na jej základe schopní pochopiť a opakovať proces dosahovania rovnakých výsledkov.
Používanie metód je nielen základom pre akademickú prácu, vedecký výskum, inovácie a
riadenie projektov, ale bez používania metód sa nezaobídeme ani v našom športe. Veď každé
cvičenie, ktoré v spolupráci so svojimi zverencami aplikujete v tréningu, je používanie metódy,
pomocou ktorej sa snažíte dosiahnúť konkrétny cieľ.

 UVEDOMUJEM SI, že z hľadiska praktickej využiteľnosti v trénerskej práci nie je dôležité
poznať naspamäť definíciu pojmu “metóda”, aby ste ju vedeli od slova do slova odrecitovať pred
nejakou skúšobnou komisiou. Plne postačí porozumieť významu tohto pojmu do tej miery, aby
ste s možnosťami ktoré poskytuje mohli efektívne pracovať. To z hľadiska fungovania procesov
myslenia v mozgu znamená, aby v rámci neurónovej siete, najskôr po osi pracovná pamäť -
hipokampus - dlhodobá pamäť a späť v procese deklaratívneho učenia a neskôr po absolvovaní
procesu fixácie a automatizácie jeho využívania, už s vynechaním hipokampu a ešte neskôr po
zvládnutí procesov procedurálneho vzdelávania už napriamo po slučke bazálne gangliá -
neokortex, ste pojem metóda dokázali používať podvedome, čo aj vo svojej práci určite robíte,
hoci si to možno v tejto chvíli neuvedomujete. Viem, že pre mnohých som to touto poslednou
vetou zaklal. Ked však niekedy v budúcnosti budete chcieť byť hokejovým trénerským
expertom, mali by ste poznať aj význam týchto súvislostí. Verte mi, že taký Jukka Tiikkaja, hoci
som sa s ním nikdy osobne nestretol, by veľmi dobre vedel o čom hovorím. Téma zvládnutia
priebehu procesov myslenia je nielen náročná a rozsiahla, preto by v každom prípade v procese
akéhokoľvek vzdelávania mala mať dominantné postavenie. Táto oblasť však nie je predmetom
témy tejto mojej dnešnej prezentácie.

ČO V PRÁCI TRÉNERA ZNAMENÁ POJEM METODIKA
Termín “metodika” si teraz rozoberme najskôr pojmologicky a potom z hľadiska praktického
využitia. “Metodika je termín používaný na označenie systematického a disciplinovaného
prístupu k používaniu metód. Využívanie metodiky v praktickom živote sa prejavuje v štúdiu a
aplikácii metód, techník a postupov v rámci presne definovanej oblasti, disciplíny alebo odboru.
Metodika sa zaoberá vytváraním presne stanovených postupov, krokov a techník, ktoré sa majú
dodržiavať pri dosahovaní konkrétne stanovených výsledkov. Jej cieľom je poskytnúť súbor
usmernení, pravidiel a najlepších postupov pre konkrétnu oblasť činnosti, aby bolo možné
dosiahnúť čo najefektívnejšie a spoľahlivé výsledky.” Toľko k pojmologickému vymedzeniu metodiky.

 V bežnom živote metodiku využíva každý človek. Niekto si však len na základe vlastných skúseností v mozgu zafixoval určité metodické postupy, ktoré podvedome používa v praktickom živote. Kto však chce v konkrétne zvolenom odbore činnosti dosahovať úspechy, musí k využívaniu postupov metodiky pristupovať na báze expertného teoretického zvládnutia jej možností. Metodika môže byť aplikovaná v rôznych oblastiach, ako je napr. veda, výskum, vývoj softvéru, riadenie projektov, pedagogika, umenie, marketing a mnoho ďalších, samozrejme patrí sem aj šport, hokej z toho nevynímajúc. Práve československý hokej sa dostal na svetový piedestál najmä vďaka metodike, čo platilo prierezovo počas celej jeho histórie. Ekonomické a materiálno-technické podmienky československého hokeja v porovnaní s ostatnou svetovou konkurenciou nikdy nepatrili medzi dominantné faktory, podmieňujúce úroveň výkonnosti, ktorú dosiahol. Bola to však metodika 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia, ktorá aj vďaka vedecko-výskumnému sledovaniu dostala československý hokej na absolutný svetový vrchol. Fíni a Švédi, o Kanaďanoch ani nehovoriac, sa v tom čase len so závisťou pozerali, aké vedeckovýskumné práce produkovali českí a slovenskí hokejoví experti. Po Nežnej revolúcii sa všetko zmenilo a dnes sa dokonca my sami, so závisťou pozeráme na švédsku a fínsku hokejovú metodiku. Viac o tom budem hovoriť v ďalšej časti mojej prezentácie.

 Metodika má pre akúkoľvek činnosť kľúčový význam, pretože poskytuje usmernenia a štruktúru
pre používanie metód. Metodika pomáha zabezpečiť, aby sa metódy používali systematicky, správne a efektívne. Metodika tiež umožňuje vzájomné zdieľanie osvedčených postupov a
skúseností medzi profesionálmi v danej oblasti a prispieva k zvyšovaniu kvality a spoľahlivosti
výsledkov dosiahnutých pomocou osvedčených metód.

METODICI S NAJVÄČŠÍM VPLYVOM NA VÝVOJ HOKEJA - SVET, ZSSR, ČESKOSLOVENSKO, SLOVENSKO
AK by som chcel túto oblasť mojej prezentácie rozobrať detailně, tak by to trvalo množstvo
hodín a nie pár minút, ako mám teraz k dispozícii. Je vôbec dôležité, aby praktickí tréneri
poznali proces vývoja hokejovej metodiky od jej vzniku až podnes a aby vedeli, ktoré osobnosti
sa o to najviac pričinili? Ak má byť akýkoľvek tréner vo svojej práci úspešný, musí nielen poznať
historické súvislosti, musí si tieto súvislosti na základe nadobudnutého poznania aj sám
vytvárať. Osobne som o tom presvedčený, že zo žiadneho trénera, bez poznania spomínaných
súvislostí sa nemôže nikto stať špičkovým trénerom, aj keď pripúšťam, že sa o tom dá
polemizovať. Problém skôr spočíva v tom, ako pristupujeme k definovaniu pojmov tréner a
metodik. Či ide o identický druh povolania, alebo je to rozdielne. Historicky je posudzovanie tejto
otázky vnímané rozdielne, čo však podľa môjho názoru nie je celkom správne, ako o tom
svedčia mená ľudí o ktorých budem v nasledujúcich chvíľach hovoriť. V hokejovej komunite sa
skôr s povolaním tréner spája človek, ktorý hral profesionálne hokej a s povolaním metodik zase
človek, ktorý nemusel byť vrcholovým hokejistom, avšak zaoberal sa skôr teóriou poznania a
vedeckého skúmania tohto športu. História však preukazuje, že takéto členenie pokrivkáva na
obidve nohy a určite neplatí generálne. Napriek tomu je to stále zaužívané, aj keď nesprávne
členenie. Skrátka platí, že nikto sa nemôže stať špičkovým trénerom bez nadobudnutého a
neustále sa celoživotne prehlbujúceho vzdelania. Kto chce problematiku hokejovej metodiky
poznať detailnejšie, vrátane poznania historických súvislostí, tak si môže prečítať knihu, ktorú
som v spolupráci s Jánom Holkom napísal a vydal v decembri minulého roka a ktorá má názov:
Polemika o slovenskom hokeji a jeho perspektívach.
AK CHCEME HOVORIŤ O ÚPLNÝCH ZAČIATKOCH vzniku hokejovej metodiky, museli by sme
sa vrátiť na začiatok 20-teho storočia, kedy po viac ako 1 500 rokoch, boli zásluhou Pierra de
Coubertina   obnovené novoveké Olympijské hry, čím sa naštartoval organizovaný rozvoj aj
nových druhov športu vrátane hokeja. Keďže mám obmedzený priestor, tak naozaj len
skratovite a len o osobnostiach s výraznejšími zásluhami o rozvoj metodiky. Osobností, ktoré by
bolo žiadúce vymenovať je samozrejme podstatne viac, ja som sa však rozhodol venovať
pozornosť jedenástim z nich. Budem postupovať po časovej osi a nie po triedení podľa krajín.
LLOYD PERCIVAL, Kanaďan, ktorý sa narodil v roku 1913 a zomrel v roku 1974 je vo svetovom
hokeji považovaný za zakladateľa modernej hokejovej metodiky, pričom jeho názory dodnes
nestratili nič na aktuálnosti. Bol prvým moderným telovýchovným vedcom, ktorý sa už od
mladého veku zaoberal skúmaním vzťahov medzi športovým tréningom a hernou výkonnosťou.
Dokonca už v tridsiatich rokoch minulého storočia dokázal zorganizovať testovanie všeobecnej
a špeciálnej pohybovej výkonnosti na profesionálnych hráčoch NHL. Počas svojho života
vytvoril 84 prác, ktoré boli publikované v rôznych formách ako knihy, články, banery, rozhlasové
relácie. Jeho najznámejšou prácou je knižná publikácia s názvom The Hockey Handbook, ktorú
vydal v roku 1951. Mimochodom táto práca je stále vzhľadom k jej aktuálnosti, na trhu
dostupná, pričom v rámci reedície bola naposledy vydaná v roku 1998. Percival bol
kontroverznou osobnosťou, bol majstrom Kanady vo viacerých športoch ako napr. tenis, kriket,
box. Hral aj hokej avšak v NHL nikdy nie, hoci výkonnostne na to mal. Nehral ho z dôvodu
kontroverzií s majiteľmi klubu Toronto Maple Leafs. V NHL sa v spolupráci s Jackie Adamsom
napriek tomu presadil ako tréner v klube Detroit Red Wings, ktorý po jeho príchode 5 krát po
sebe získal Stanley Cup. Ani to mu však nestačilo na umiestenie do Hokejovej Siene Slávy, čo
sa dodnes považuje za zlyhanie kanadského hokeja.
ANATOLIJ VLADIMIROVIČ TARASOV, Rus, ktorý sa narodil v roku 1918 a zomrel v roku 1995,
bol kandidátom pedagogických vied na moskovskom inštitúte Fizkuľtury a sportu a je
považovaný za otca zakladateľa sovietskej hokejovej školy. Len málokto, hlavne v novinárskej
hokejovej obci však vie, že celé svoje hokejové poznanie založil na práci Lloyda Percivala,
ktorého prácu, v časoch keď sa ešte striktne neprihliadalo na plagiátorstvo, prebral a
prepracoval pre potreby sovietskeho hokeja. Tarasov je tvorcom prúdových metód tréningu,
ktoré na rozdiel od československého hokeja v praxi uplatňoval spôsobom, kde hráčom zadával
individuálne tréningové úlohy, na tvorbe ktorých sa svojim myslením museli podieľať tvorivo
sami. (išlo v podstate o retrieval practice, hoci v tom čase tento prístup nebol ešte známy)
Tarasov dokázal Percivalove myšlienky rozvinúť do podoby, ktorú sa následne v 80-tych rokoch
chodili od Rusov učiť Kanaďania.
VLADIMÍR KOSTKA, Čech, ktorý sa narodil v roku 1922 a zomrel v roku 2009, je považovaný
za otca zakladateľa československej hokejovej metodiky. Bol vysokoškolským profesorom
pôsobiacim celý život na pražskej Fakulte telesnej výchovy Karlovej Univerzity, kde sa zaslúžil o
rozvinutie vedecko-výskumných aktivít v oblasti hokeja. Napísal 33 učebníc a vysokoškolských
skrípt, 48 výskumných prác a viac ako 200 odborných článkov, ktoré publikoval vo viacerých
krajinách. Z hľadiska metodiky hokejovej hry bol tvorcom herného systému s brániacim ľavý
krídelným útočníkom, zásluhou ktorého dokázal československý hokej dovtedy neporaziteľnú
tzv. strojovú hru sovietskeho družstva prekonať. Medzi jeho najväčšie zásluhy patrilo
vybudovanie systému vzdelávania trénerov, vďaka ktorému bolo vyškolených množstvo
trénerov svetovej úrovne, ktorí vytvorili najpokrokovejšiu hokejovú metodiku na svete v 80-tych
rokoch minulého storočia.
LADISLAV HORSKÝ, z hľadiska metodiky športového tréningu nepochybne najvýznamnejší
Slovák, sa narodil vo Valaskej neďaleko Brezna v roku 1927 a zomrel vo veku 56 rokov v roku
1983. Väčšinu svojho krátkeho života strávil ako vysokoškolský učiteľ a docent na FTVŠ UK v
Bratislave, popričom pôsobil aj ako aktívny tréner na Slovensku a v zahraničí. Zaslúžil sa o
vydanie kľúčových metodických publikácií, ktoré systematicky a komplexne usporiadali
československý hokej a ktoré dodnes neboli prekonané. Bol najviac publikovaným
československým hokejovým autorom v zahraničí, pričom z jeho celkovo 83 prác mu ich tam
vydali 15. Paradoxne v tej dobe, kvôli určitej predpojatosti a osobným animozitám nezískal v
Česku také uznanie aké mal na Slovensku. Významným spôsobom sa tiež zaslúžil o
vybudovanie systému vzdelávania trénerov na Slovensku.
JAROSLAV STARŠÍ sa narodil v roku 1932 v Topoľčanoch a zomrel v Banskej Bystrici v roku
2011. S jeho menom sa spája nielen vznik PF v Banskej Bystrici, na ktorej pôsobil ako
vysokoškolský profesor, ale v oblasti metodiky športovej prípravy mládeže je to najmä vznik
športových hokejových tried v roku 1967. Bol aj aktívne hráčsky a trénersky činný v klube IS
Banská Bystrica. Patril medzi najagilnejších hokejových vedcov 70 a 80-tych rokov minulého
storočia a bol aj publikačne činný. Napísal a vydal šesť odborných hokejových publikácií a
niekoľko desiatok odborných článkov. Je smutné, že táto významná hokejová osobnosť do
dnešných dní nebola uvedená do Siene slávy slovenského hokeja. Bol doteraz jediným riadnym
vysokoškolským profesorom, ktorý sa špecializoval na hokej.
JÁN STARŠÍ, mladší brat Jaroslava sa narodil v roku 1933 v už neexistujúcej obci Sokolče
neďaleko Liptovského Mikuláša a zomrel v roku 2019 v Bratislave. Najskôr sa presadil ako
vynikajúci hokejista, ktorý bol aj dlhoročným reprezentantom ČSR. Bol prvým slovenským
trénerom, ktorý ešte v spoločnom štáte, po boku Karla Guta získal titul Majstra sveta ako aj
druhé miesto na Kanadskom pohári, kedy ČSSR v pamätnom zápase zdolala domácu Kanadu
1:0. Bol vysokoškolským pedagógom, docentom na bratislavskej FTVŠ UK na ktorej prežil celú
svoju pedagogickú kariéru. Okrem toho bol trénerom prvoligového Slovana Bratislava a pôsobil
aj v zahraničí. Venoval sa aj vedeckému skúmaniu, pričom napísal viacero odborných publikácií
a článkov. Jeho najvýznamnejším počinom na poli metodiky bolo zavedenie prúdových metód
tréningu v ČSSR a to po svojom návrate zo stáže v CSKA Moskva.
VIKTOR VASILIEVIČ TICHONOV sa narodil v roku 1930 v Moskve, kde aj v roku 2014 zomrel.
Bol absolventom Moskovskej štátnej univerzity na ktorej získal titul inžiniera v oblasti fyziky,
avšak telovýchovné vzdelanie nadobudol v školeniach organizovaných sovietskou hokejovou
federáciou. Na poli metodiky hokeja sa preslávil dôkladným analyzovaním a vedeckým
skúmaním stratégie hry, pričom využíval metódy získané štúdiom fyziky. Bol radikálnym
zástancom železnej disciplíny a extrémneho fyzického zaťažovania hráčov na tréningoch a v
zápasoch. Z hľadiska dosiahnutých výsledkov bol najúspešnejším trénerom v histórii
sovietskeho hokeja. Direktívny, niekedy voči hráčom až pomstlivý prístup, by mu už v dnešnej
dobe úspech nepriniesol.
LUDĚK BUKAČ sa narodil v roku 1935 v Ústí nad Labem a zomrel v roku 2019 v Prahe. Hokej
hral profesionálne v najvyššej československej ligovej súťaži a bol aj mnohonásobným
reprezentantom vtedajšej ČSR. Bol absolventom pražskej FTVS KU, kde aj ako vysokoškolský
učiteľ vyučoval špecializáciu ľadový hokej. Samozrejme bol aj ligovým a reprezentačným
trénerom Československa a aj Česka, pričom získal aj titul Majstra sveta. Keďže na poli
hokejovej vedy patril medzi najagilnejších pracovníkov ostalo po ňom 30 vedeckých publikácií a
niekoľko desiatok odborných článkov. Svoju poslednú odborno-populárnu publikáciu vydal v
roku 2018. Patril medzi ľudí, ktorý sa svojou prácou najviac podpísal pod rozvoj metodiky
hokeja vo svete a samozrejme aj v Československu. Štýl jeho písania bol exaktne vedecky,
preto si štúdium jeho diel vyžaduje maximálnu koncentráciu čitateľov.
JOSEF DOVALIL sa narodil 10.6.1944 v Třebíči. Počas aktívnej pedagogickej kariéry pôsobil
ako docent na FTVS KU v Prahe. Nebol vrcholovým športovcom a hokeju sa venoval len
rekreačne. Na profilácii československej hokejovej metodiky sa však výrazným spôsobom
podpísal, keď na báze poznatkov Foxa a Matthewsa zaviedol metódu hodnotenia tréningového
zaťaženia prostredníctvom uvoľňovanie energie pre svalovú prácu v energetických režimoch.
Okrem viac ako 100 odborných vedeckých článkov z rôznych oblastí športu napísal aj 31
špecializovaných metodických hokejových statí a skrípt. Stále patrí nielen v Česku, ale aj vo
svete medzi najuznávanejších hokejových odborníkov.
SLAVOMÍR LENER sa narodil 10.3.1955 v Beroune. Pre mnohých hokejových odborníkov, je
zaradenie tohto človeka medzi svetové osobnosti hokejovej metodiky prekvapujúce. Hokej nikdy
na profesionálnej úrovni nehral, svojou prácou sa však prepracoval na najvyššie méty. Bol
reprezentačným trénerom Česka, pričom sa rozhodujúcim spôsobom podieľal na zisku titulu
Olympijských víťazov a Majstrov sveta. Ako druhý európsky tréner pôsobil aj v NHL a to v
kluboch Calgary Flames a Florida Panters, ako aj vo švédskej Elitserien. Je absolventom
pražskej FTVS KU, pracoval vo vedeckom výskume a napísal viacero odborných publikácií.
Jeho prínos pre metodiku hokeja spočíva v zavedení sofistikovaných metód preskautingu hry
súperov, pričom na základe týchto analýz získal český hokej najviac úspechov. Pravdepodobne
viacerí z vás mali možnosť sledovať prednášku M. Štrbáka na webinári 6.6., na ktorej hovoril o
Toddovi Woodcroffovi a jeho metódach preskautingu. Lener tento prístup zaviedol do trénerskej
praxe v roku 1995, teda takmer pred tridsiatimi rokmi.
JÁN FILC sa narodil 19.2.1953 v Bratislave. Bol na brankárskom poste aktívnym ligovým
hokejistom a mládežníckym reprezentantom ČSSR. Je absolventom bratislavskej FTVŠ UK,
kde aj pedagogicky pôsobil. Je historicky najúspešnejším slovenským hokejovým trénerom so
ziskom najcennejších medailí na najvyšších svetových podujatiach. Jeho hlavný prínos pre
rozvoj metodiky slovenského hokeja spočíva v zavedení manažérskeho prístupu ku koučovaniu
slovenskej reprezentácie s využitím poznatkov psychológie. V reprezentácii tiež zaviedol
mentálny koučing a individuálnu prácu so svojimi zverencami, čím rozhodujúcim spôsobom
prispel k získaniu najväčších úspechov slovenského hokeja. Do dnešných dní sa tiež výrazným
spôsobom podieľa na vzdelávaní trénerov.
So všetkými z vyššie uvedenými osobnosťami s výnimkou Lloyda Percivala som mal tú česť sa
osobne stretnúť, diskutovať o odborných hokejových problémoch a z niektorými z nich aj
dlhodobo spolupracovať. Cieľom tohto veľmi stručného prehľadu bolo poukázať na skutočnosť,
ako ďaleko je to možné v hokeji dotiahnúť, keď sa cieľavedomo, disciplinovane a na základe
korektných dát využíva najsilnejší nástroj vzdelávacieho procesu a to metodika. Z uvedeného je
jasné, že materiálno-technické podmienky, ako je napr. počet zimných štadiónov, kvalitná
hokejová výstroj, či náležité finančné ohodnotenie trénerskej práce sú síce potrebnými, avšak
nie rozhodujúcimi faktormi pre dosahovanie vrcholovej výkonnosti. Ako som už uviedol,
rozhodujúcim faktorom je jednotná, premyslená a disciplinovane realizovaná metodika športovej
prípravy.
ROZDIEL V KVALITE TRÉNINGOVÉHO PROCESU, RIADIACEHO SA PRINCÍPMI METODIKY
A MEDZI PROCESOM NÁHODNÉHO, NESYSTEMATICKÉHO VÝBERU JEHO OBSAHU.
DÁVNO SÚ PREČ ČASY, keď bolo možné dosahovať vrcholovú výkonnosť tréningovým
procesom postaveným na náhodnom, nesystematickom, čiže na seba nenadväzujúcom výbere
tréningových prostriedkov. Týka sa to športu všeobecne, aj keď je potrebné konštatovať, že
metodika individuálnych športov je v porovnaní s kolektívnymi športovými hrami omnoho
jednoduchšia. Hokej, ktorý sa hrá na šmykľavom ľade s pukom a hokejkou je zo športových
hier, jednoznačne najnáročnejší a z hľadiska multifaktoriálnych potrieb rozvoja telesných

schopností a technických zručností najkomplexnejší. Preto je veľmi dôležité a to zdôrazňujem,
aby výber tréningových prostriedkov na seba nadväzoval v metodicky doporučenom poradí a
intenzite. Pravda, ak taký nástroj má tréner v procese športovej prípravy k dispozícii. Vzhľadom
k môjmu, viac ako 30-ročnému výpadku z aktívnej trénerskej a výskumníckej aktivity,
nedokážem zodpovedne posúdiť, či slovenský hokej má v povedanom kontexte v súčasnosti
takúto komplexnú metodiku k dispozícii. Skôr si myslím že nemá, pričom takáto metodika môže
byť výlučne len produktom “konkurenčného boja myšlienok”, ktoré vznikajú na akademickej
pôde a v samotnom hokejovom hnutí, v ktorom vládne žičlivá atmosféra pre experimentovanie.
V žiadnom prípade takáto metodika nemôže byť produktom jednotlivca, ten v tomto procese
môže hrať len líderskú rolu. V časoch, keď sa výkonnosť hráčov stále zvyšuje a súperiace
družstvá sú čoraz vyrovnanejšie, je výsledok závislý na detailoch. Náhoda, ktorá bola v
minulosti často podmienená hlavne vysokým tréningovým zaťažovaním dávkovaným odhadom
a na základe vlastných skúseností, už dávno stratila svoju váhu. Skrátka nie je tréning ako
tréning. Príliš často sme v športe, hokej nevynímajúc, svedkami toho, že napriek enornému
úsiliu v tréningovom procese, trvalo-udržateľný úspech stále neprichádza. Vysvetlenie, prečo je
to tak, je treba hľadať v kvalite tohto procesu. Tréning, v ktorom sa tréner a športovec spolieha
na náhodu je minulosťou. Sofistikovaný moderný hokej súčasnosti je postavený na odbornom
poznaní, kde tréner a hráč vzájomne chápu procesy v súvislostiach. Mnohí si myslia, že za
efektívnu výučbu je možné považovať takú, v ktorej sa používajú najnovšie výdobytky techniky.
Tak to však nie je. Vzájomné pochopenie súvislostí musí vychádzať z troch hlavných spôsobov
učenia a to deklaratívneho, procedurálneho a ich kombinácie deklaratívno-procedurálneho. A
znovu sa vraciame k téme vzdelanosti. Keď chce niekto pracovať spomínanými metódami, tak
ako to robia v súčasnosti najúspešnejšie hokejové krajiny, musí, či sa mu to páči, alebo nie,
preniknúť aspoň do základov pochopenia činnosti mozgu v priebehu procesov myslenia, teda
do neurovedy. Až na základe toho , zásluhou vlastného poznania a invencie dokáže tréner
vtiahnuť vlastných hráčov do aktívneho prístupu k tréningovému procesu, aby dokázali prijímať,
v dlhodobej pamäti fixovať a podľa potrieb z nej naučené zručnosti a poznatky vyťahovať s
využitím princípu “retrieval practice”. Rozumiem vašim rozpakom nad tým o čom vám hovorím.
Všetky témy o ktorých v prezentácii hovorím a ešte budem hovoriť, by si v procese vzdelávania
trénerov zaslúžili omnoho širší priestor.
POZRIME SA TERAZ DETAILNEJŠIE NA DÔVODY PREČO JE TO TAK. Bez ohľadu na
činnosť ktorú vykonávate, alebo sa chystáte vykonávať, musíte mať najskôr rozplánované ciele,
ktoré chcete dosiahnúť. Zásadným predpokladom takejto práce je, že musíte mať stanovenú
jednotnú metodiku, podľa ktorej budete v tomto procese postupovať. Táto podmienka platí v
celej vertikále, teda riadiaci orgán SZĽH - klub - konkrétne družstvo. Čím viac je táto činnosť
multifaktoriálne podmienená, a hokej z tohto uhla pohľadu patrí k najnáročnejším športom, ako
som už viackrát zdôrazňoval, tým vyššie nároky sú kladené na detailné premyslenie procesov,
ktorými sa chcete k úspešnému výsledku dopracovať. Na tejto ceste musíte mať zároveň
premyslenú aj sieť nástrojov, ktorými budete môcť priebežne kontrolovať efektivitu
realizovaného tréningového zaťaženia, keďže výchova hráča je dlhodobý proces. Mám teraz na
mysli možnosť porovnávania účinnosti realizovaného tréningového procesu v jednotlivých
zložkách športovej prípravy (kondičná, technická, taktická, psychologická ...) prostredníctvom
špecificky zostavených testovacích batérií tak, aby bolo možné aspoň na korelačnej úrovni
hľadať vzájomné závislosti premenných a vzťahovať ich k efektivite tohto procesu. Zostavenie
batérií testov je veľmi vážna vec, nemôže byť samúčelné a jeho súčasťou by mali byť testy,
ktoré sa vo svojich charakteristikách približujú hre. Okrem testovacích batérií musí byť preto k
dispozícii aj presne a korektne evidované realizované tréningové zaťaženie. K tomu, buď na
úrovni klubu, alebo SZĽH musí existovať niekto, kto dokáže urobiť z nameraných údajov
regresné analýzy a tiež niekto, kto tieto zistenie dokáže interpretovať v súvislostiach. Ak klub,
resp. SZĽH, nedokáže tieto podmienky zabezpečiť, mal by sa o to pokúsiť v rámci procesu
celoživotného vzdelávania každý tréner, ktorý má ambície stať sa špičkovým. To je však
omnoho náročnejšie a zložitejšie. Podmienkou aplikácie myšlienok, uvedených v
predchádzajúcich vetách, je preto vzdelanostná úroveň všetkých článkov reťazca. Uvedomujem
si, že pre väčšinu tu prítomných to vyzerá ako nerealizovateľná fikcia. Každý, kto sa trochu
“hrabe” v najnovšej odbornej literatúre, tak mohol zistiť, že v niektorých krajinách, ako napr.
USA sú už v týchto procesoch podstatne ďalej, keďže spomínané vzťahy dokážu posudzovať

dokonca až na kauzálnej úrovni. Ako sme na tom v tejto problematike na Slovensku? Po viac
ako 34 rokoch sa podľa informácií ktorými disponujem, obnovilo v mládežníckych kategóriách
systematické testovanie a prostredníctvom regionálnych inštruktorov aj posudzovanie a
oponovanie ročných tréningových plánov. Či dochádza po skončení jednotlivých sezón aj k
vyhodnocovaniu účinnosti realizovaného tréningového zaťaženia na zmenu stavu v
sledovaných parametroch o tom informácie nemám. Ako mi bolo umožnené, mal som 6.6.
prvýkrát možnosť, spoločne s viacerými z vás vidieť v prednáške dr. Filca, že o takýto prístup sa
SZĽH usiluje, pričom za dôležité považujem, že sa na túto cestu vydal. Určite však pre moderné
hokejové trendy nepostačuje len ich kvantitatívne posudzovanie prostredníctvom
percentuálnych zmien v rámci jednotlivých družstiev. Dôležité je, že sa s tým opäť začalo.
Keďže sa najmä posledné tri, štyri roky touto problematikou zaoberám, tak vidím, že v hľadaní
závislostí a súvislostí sme sa ešte nedostali ani na úroveň korelácií a o kauzalite môžeme len
snívať a Američanom závidieť, pričom ešte v roku 1989 sme v tomto boli ďaleko pred nimi.

*pre vysvetlenie; Korelácia je štatistický koncept, ktorý meria stupeň vzájomnej závislosti medzi dvomi premennými a ktorý sa vyjadruje hodnotou korelačného koeficientu. Kauzalita je koncept, ktorý sa týka vzťahu medzi príčinou a následkom a popisuje existenciu skutočnej príčinnej súvislosťami medzi dvomi udalosťami alebo premennými, pričom jedna udalosť-príčina, spôsobuje druhú udalosť-následok.

 AKO SME NA TOM S JEDNOTNOU METODIKOU? Jednotná metodika, podľa môjho názoru a
na základe poznatkov ktorými disponujem fungovala do roku 1989 a potom na úrovni klubov
ešte pár rokov doznievala. Výsledky, ktoré priniesla pre československý a slovenský hokej sú
všeobecne známe a netreba ich pripomínať.

 11.6.2021 bol Kongresom SZĽH po dlhých rokoch čakania schválený dokument “DLHODOBÁ
STRATÉGIA PRE SLOVENSKÝ HOKEJ”, ktorého súčasťou je aj pokus o stanovenie jednotnej
metodiky. OTÁZKA: Zdvihnite ruku, koľkí ste ten dokument vôbec čítali a koľkí ho máte
naštudovaný. Ja som ho čítal, ale napriek snahe som sa nedopátral kto boli jeho autori a
nevidel som ani podkladové analýzy na základe ktorých vznikol. Na tom nemusí byť ešte nič zlé,
ak by sme ho považovali len za akési tézy pre detailné rozpracovanie, ktoré by poskytlo
hokejovému hnutiu jednoznačný návod, akou cestou sa bude slovenský hokej uberať ďalej. Či
to bude “fínska, alebo kanadská cesta”, kde budeme stále závislí na nových poznatkoch
vznikajúcich vďaka výskumným sledovaniam v spomínaných krajinách, ktoré zákonite budeme
preberať s istým oneskorením, alebo sa vrátime k slovenskej hokejovej identite, ako o tom často
hovoríme.

 SZĽH NAPRIEK SNAHE SÁM NIČ NEZMÔŽE, ( a to dvakrát podčiarkujem ), keď sa
k tomu nepridajú kluby so všetkými svojimi trénermi a funkcionármi. Nekonštruktívna kritika, bez
priloženia pričinlivých rúk takisto ničomu nepomôže. Keďže sme na trénerskej pôde, tak pod
pričinlivými rukami trénerov na prvom mieste rozumiem proces celoživotného vzdelávania, ktorý
má vo svojich rukách každý tréner, pričom mám na mysli proces samovzdelávania a zdieľania
týchto poznatkov. Nestačí len čakať na to, čo urobí SZĽH a jeho metodická komisia, pretože
proces čakania už trvá tridsať rokov.

 REŠPEKTOVANIE VÝVOJOVÝCH OSOBITOSTÍ - INDIVIDUALIZÁCIA TRÉNINGOVÉHO
PROCESU
Najmä vďaka poznatkom neurovedy, mapujúcimi procesy myslenia a vývojových období mozgu
v ontogenéze človeka, ako aj prepojenia týchto procesov so vzdelávaním a psychológiou, dnes
dokážeme omnoho presnejšie a spoľahlivejšie stanoviť tréningové postupy, ktoré sú vhodné pre
jednotlivé vekové kategórie v rámci štruktúry výchovy hokejistov. Z hľadiska obsahu je toto
veľmi široká téma, ktorá si určite vyžaduje podstatne viac času, ako umožňuje jeden z bodov
mojej dnešnej prezentácie. Keďže však viac času nemáme k dispozícii, pokúsim sa aspoň
stručne niečo načrtnúť.

 SNAHOU KAŽDÉHO TRÉNERA je, bez ohľadu na vekovú kategóriu, dosahovať so svojimi
zverencami čo najlepšie výsledky, pričom v hokeji je dlhodobo zaužívané, že toto porovnávanie
sa realizuje pomocou dosiahnutých výsledkov v hokejových zápasoch. Bolo to tak už od čias
spoločného štátu, je to tak aj v súčasnosti a ak sa niečo nezmení bude aj v budúcnosti a to
nielen na Slovensku, v Česku, či Kanade a USA. Zaujímavé však je, že nie je to tak napr. vo
Švédsku, a pravdepodobne ani vo Fínsku, aj keď tam situáciu detailnejšie nepoznám. (Vo
Švédsku sa prvýkrát hrá o titul majstra krajiny vo veku 16 rokov.) Touto, relatívne veľkou
skratkou som sa dostal, podľa môjho názoru, k najhorúcejšej a zároveň najkontroverzenejšej
téme súčasného mládežníckeho hokeja a to k predčasnej špecializácii, so všetkými jej
dôsledkami. Problém s hraním neprimeraného počtu zápasov, bez ohľadu na vekové kategórie
sa na Slovensku extrémne vyhrotil najmä po roku 2000, keď do toho intenzívne vstúpili aj
rodičia. V Kanade a USA to už bolo podstatne skôr a to v polovici 50-tych rokov minulého
storočia, keď sa problém predčasnej špecializácie riešil v USA dokonca na úrovni vlády. Na
nasledujúcich štyroch obrázkoch sú uvedené názvy prác, ktoré sa zaoberajú touto
problematikou z pohľadu USA a Kanady.

 Predstava, že by niekto mal posudzovať žiadúci ontogenetický a športový vývoj jedinca, ktorý
je v súlade s jeho vekovými a individuálnymi osobitosťami, ináč ako prostredníctvom hrania
zápasov, je v našich zemepisných šírkach, v tomto čase a atmosfére, nereálna. V tejto chvíli
nemá preto žiadny význam podrobnejšie hovoriť o problémoch s nedostatočne informovanými,
avšak premotivovanými rodičmi, ktorí si chcú svoje detské nezrealizované osobné sny naplniť
prostredníctvom svojich potomkov, ale aj niektorými trénermi, či dokonca klubmi. Hoci aj tento
problém je pre značnú časť z takto postihnutých rodičov riešiteľný, napr. rôznymi vysvetľovacími
kampaňami, s použitím vyššie spomínaných kníh, ktorých preklad by im mohol byť poskytnutý
buď prostredníctvom SZĽH, alebo aj klubov.

 AKÁ JE CESTA ZO ZAČAROVANÉHO KRUHU PREDSTÁV, že čím v skoršom veku a vo
vysokom objeme dávkovaného, výlučne hokejovo špecializovane zameraného zaťaženia
(vrátane vysokého počtu zápasov), sa začne, tým je šanca, že z malého dieťaťa sa stane
“rozdielový” hráč väčšia? Odpovede na tento okruh otázok je uvedený v názve tejto časti mojej
prezentácie.

JE TO REŠPEKTOVANIE VÝVOJOVÝCH OSOBITOSTÍ KAŽDÉHO DIEŤAŤA A
INDIVIDUALIZÁCIA TRÉNINGOVÉHO PROCESU.

Ak majú tréneri v procese športovej prípravy rešpektovať vekové osobitosti
svojich zverencov prierezovo všetkými mládežníckymi kategóriami, musia mať v
prvom rade sami teoreticky zvládnuté poznatky o vývojových štádiách mozgu a ešte
prinajmenšom poznatky o vývoji kostrového, svalového, nervového a obehového systému
organizmu. Bez zvládnutia týchto poznatkov, ktoré by mali nadobudnúť v procese vzdelávania,
len sotva dokážu kvalifikovane viesť tréningový proces v súlade s rešpektovaním vekových
osobitostí detí. Tieto poznatky sú zároveň nielen argumentačnou bázou vo vzťahu k svojim
zverencom, ale tiež voči ich rodičom, že práca, ktorú vykonávajú je kompetentná a je v záujme
správneho, komplexného a zdravotne nezávadného vývoja ich detí. Napriek obmedzenému
času, ktorý mám stanovený na dnešnú prednášku, je ešte potrebné spomenúť tzv. “okná
príležitostí”, alebo po starom “senzitívne obdobia”, v priebehu ktorých deti reagujú na zaťaženie
citlivejšie a to efektívnejším rozvojom pohybových schopností, ale aj technických zručností. Čo
sa v mladom organizme deje v tzv. senzitívnych obdobiach? K tomu, aby si človek všimol, že v
priebehu doslova pár mesiacov mladý organizmus rýchlo vyrástol, netreba žiadne osobitné
vzdelanie, keď ide o jedinca na ktorého rast nepôsobíte napríklad cieleným tréningovým
zaťažovaním. Opačne je to však, ak vývoj mladého organizmu dávkovaním tréningového
zaťaženia ovplyvňujete takmer každodenne. V takomto prípade však už potrebujete podstatne
širší rozsah spomínaných špecializovaných poznatkov, aby ste svojou činnosťou mladému
organizmu vytvorili priestor na dosiahnutie vrcholovej výkonnosti, avšak až v kategórii
dospelých a to zdôrazňujem.

Nanešťastie, o čom svedčí množstvo príkladov, existuje aj druhá, oveľa horšia možnosť. Horšia možnosť spočíva v tom, že predčasnou akceleráciou výkonnosti už v mládežníckom veku, v dôsledku nadmerného zaťažovania príliš špecializovanou tréningovou záťažou, kam patrí aj vysoký počet odohratých zápasov, mladému organizmu poškodíte nielen v mentálnej oblasti - (hokej ho prestane baviť), ale aj doslova fyzickým poškodením zdravia. Na základe toho, čo som si o tejto problematike v poslednom období preštudoval, hypoteticky konštatujem, že jej teoretickému zvládnutiu sa v procese výchovy trénerov nevenuje dostatok priestoru. V odbornej literatúre sa vedie polemika o preceňovaní významu senzitívnych období, resp. o tom, či zmeškanie týchto príležitostí má ireverzibilný charakter. Napr. pri frekvenčnej rýchlosti sa zdá, že má nevratný charakter, avšak aj v tomto prípade má organizmus k dispozícii tzv. superkompenzačné možnosti. To znamená, že spomínaný hendikep, ktorý vznikol nevhodne zvoleným tréningom v príliš mladom veku je možné “vykompenzovať” napríklad vyšším rozvojom výbušnej sily dolných končatín vo vyšších vekových kategóriách, vrátane seniorov. Už z týchto pár myšlienok je zrejmé, že priestor na podrobnejšie vysvetlenie tejto témy, ktorý mám dnes k dispozícii je príliš krátky na zachádzanie do detailov. Nahradiť je to však možné procesom celoživotného samovzdelávania, pretože na odbornú scénu prichádza takmer každodenne stále viac nových poznatkov.

 AKO BY TEDA TRÉNERI MALI PRISTUPOVAŤ K REŠPEKTOVANIU VEKOVÝCH
OSOBITOSTÍ vývoja ich zverencov? Samozrejme, že existuje široká škála pokynov, čo je
potrebné dodržiavať v procese správnej praxe pri výchove mladej generácie. V tejto chvíli sa
zameriam na dva z nich. V prvom rade je nevyhnutné riadiť sa inkluzívnym prístupom, to
znamená, že ku každému dieťaťu je potrebné pristupovať na báze rovnakého zaobchádzania s
každým z nich. Inými slovami, tréner by nemal mať vytipovaných svojich “miláčikov”, ktorým
venuje viac pozornosti, ako venuje tým, o ktorých si myslí, že na hokej chodia zbytočne, pretože
len čas preukáže, či to bolo naozaj zytočné. Tento prístup je podľa teoretických poznatkov
potrebné zachovať v podstate až do obdobia puberty (ak má niekto predstavu, že je to možné
stanoviť ku konkrétnemu dátumu, tak tak to nefunguje), pričom je dôležité správne posúdiť, či sa
nejedná o vývojovo akcelerovaných, resp. zaostávajúcich jedincov. To, že na inkluzívny prístup
sa zabúda som zažil osobne, keď mi môj 8-ročný vnuk, ktorý sa v tom čase ešte len učil
správne korčuľovať a začal chodiť na tréningy hokeja v jednom nemenovanom klube povedal:
“dedo, tréner sa ma už trikrát opýtal, či ma to ešte baví tam chodiť”. Pritom môj vnuk je
relatívne pohybovo nadaný, chodí na parkúr, nemá žiadny zbytočný tuk, je primerane svalovo
vyvinutý a je výborný žiak v škole, len dedo jeho otcovi povedal, že sa s hokejom nemusí
ponáhľať tým, že by mal začať skôr. Teraz teda trénuje mimo klubu individuálne, keď sa s otcom
chodí baviť korčuľovaním do jedného obchodného centra a ja nemám obavy, že z neho v
budúcnosti nebude dobrý hokejista, ak to sám bude chcieť.

 V druhom rade je potrebné rešpektovať princípy všestranného rozvoja, pričom v najmladších vekových kategóriách, cca do 10 rokov je dôležité vytvoriť dostatok priestoru na trénerom neriadené aktivity, ktoré majú mať čo najpestrejší charakter. Aj pri tomto prístupe je potrebné rešpektovať individuálne osobitosti jednotlivých detí. Pri riadených aktivitách v tomto veku je dôležité zamerať sa na vhodnú voľbu pomeru medzi všeobecným a špecializovaným tréningovým zaťažovaním, pričom v hokeji za špecializované považujeme všetky aktivity na ľade. Pomer všeobecne a všetranne zameraného zaťaženia voči špecializovanému, by mal výrazne a preferovane dominovať v začiatkoch kariéry mladých hokejistov, v čase puberty by sa mal vyrovnať a po jej dovŕšení by už špecializované zaťažovanie malo prevažovať. Aj tu však treba rešpektovať individualne vekové osobitosti vašich zverencov.

 INDIVIDUALIZÁCIU TRÉNINGOVÉHO PROCESU považujem, vzhľadom na nízku početnosť
hráčskej základne v porovnaní so zahraničnou konkurenciou a pomerne rozvinutou materiálno-
technickou základňou, za veľkú príležitosť slovenského hokeja. (Niekto môže namietať, že
máme málo zimných štadiónov, ja si to však nemyslím, ale vôbec nič nenamietam voči výstavbe
ďalších.) K tomuto môjmu presvedčeniu ma na jednej strane vedie poznanie, že využívaním
efektívnych vyučovacích nástrojov, ako to vo svojich výskumoch zistili napr. Eriksson,
Boalerová, Dwecková, Kwick, Oakleyová, Lehrer a ďalší, je možné individuálnym prístupom
dosiahnúť výsledky vrcholovej úrovne. Na druhej strane je potrebné mať na pamäti, že športová
príprava mládeže v malých krajinách nie je založená na princípoch prirodzeného výberu. To
znamená, že keď v Kanade, resp. v USA si môžu intenzívnym špecializovaným zaťažením,
obrazne povedané dovoliť “pokaziť” 9 z 10 mladých hokejistov, u nás a rovnako sa to týka
Švédska, Fínska, Česka, či Švajčiarska, my si nemôžeme dovoliť pokaziť ani jedného. Preto
musia byť aj nároky na vzdelanostnú úroveň našich trénerov podstatne vyššie, ako je to za
morom, resp. v Rusku. Pritom nároky na vzdelanostnú úroveň trénerov napr. v USA sú veľmi
vysoké, keď trebárs držiteľ najčastejšej tzv. striebornej úrovne trénerskej licencie musí zvládať
veľmi náročné požiadavky testov z oblasti fyziológie človeka a telesných cvičení, či motorického
učenia resp. psychológie.

 Otázku, ako je to s nárokmi na širokospektrálnu úroveň poznania držiteľov trénerských licencií na Slovensku, bez konkretizovania jednotlivých športov a pretože to má všeobecnú platnosť, nechám nezodpovedanú. V trénerskej obci na Slovensku voči teoretickému vzdelávaniu vládne značná rezistencia. Mnohí ho považujú za zbytočné a sú presvedčení, že keď im niekto ukáže pár cvičení, ktoré našiel buď na internete, alebo ich priniesol zo Švédska, či Fínska, tak to stačí aby sa stali špičkovými trénermi. Táto skratka vedie do slepej uličky, v ktorej sa podľa môjho názoru v súčasnosti slovenský hokej nachádza.

 PRÍPRAVA INDIVIDUÁLNYCH TRÉNINGOV, v porovnaní s kolektívnymi tréningami je
podstatne náročnejšia nielen na čas, ale aj na úroveň poznania trénera. Pripraviť kvalitný
individuálny tréning je omnoho náročnejšie, ako je príprava kolektívneho tréningu,
prinajmenšom preto, že v rámci neho musí tréner zaisťovať aj spätnú väzbu, teda overovanie
toho, aké pohybové štruktúry si hráč dokázal počas tréningu osvojiť a preniesť do dlhodobej
pamäte. Na overovanie zvládania trénovaných zručností je pri kolektívnom tréningu podstatne
menej času, ako je to pri individuálnom tréningu. Pre mnohých trénerov je preto omnoho
jednoduchšie pripraviť si na kolektívny tréning pár cvičení, ako sa v podstatne širšom rozsahu
venovať oveľa náročnejšej príprave individuálnych tréningov.

ZÁVER
Podľa scenára tejto mojej prednášky ešte mala nasledovať jej posledná časť s názvom:
VZÁJOMNÉ VPLYVY A NEVYHNUTNOSŤ KOORDINÁCIE ZLOŽIEK ŠPORTOVEJ PRÍPRAVY.
Zámerne som ju vynechal, vzhľadom k rozsiahlosti tejto témy. Možno niekedy nabudúce.
Na úplný záver, tak ako som to sľúbil, chcem všetkým oznámiť, že som sa rozhodol v rámci
mojej internetovej stránky hokej-polemika.sk vytvoriť priestor na odbornú polemickú diskusiu
prostredníctvom možnosti publikovania hokejovo tematických príspevkov. Keďže chcem, aby to
bol priestor pre odbornú polemiku, každý, kto bude chcieť prispieť, to bude môcť urobiť len pod
zverejnením svojej plnej identity a pod článkami nebude možné pod rúškom anonymity
bezbreho a argumentami “ad hominem” diskutovať. Samozrejme odborné, faktami podopreté
príspevky budú vítané. Túto moju aktivitu spúšťam v priebehu pár dní, niekoľkými odbornými
článkami, robím to v prospech slovenského hokeja, pričom som o nej vopred informoval
vedenie SZĽH. O tom, že na stránke SZĽH sú zverejnené aj odborné články samozrejme viem.
Ďakujem za pozornosť.

Ján Golian