patrí do generácie, ktorá od roku 1977 až do roku 1990 formovala vývoj metodiky mládežníckeho hokeja na Slovensku a vtedajšom Československu. V spomínanej časovej perióde pracoval v metodických komisiách obidvoch hokejových zväzov, pričom v rokoch 1986-1990 bol aj členom najvyšších riadiacich orgánov, teda Predsedníctva VSLH ÚV ČSTV v Prahe a P VZĽH ČSZTV v Bratislave. Okrem riadiacej práce z pozície predsedu federálnej a slovenskej metodickej komisie aj vedecky pracoval, pričom bol spoluriešiteľom a hlavným riešiteľom dvoch štátnych a jednej rezortnej výskumnej úlohy, zameraných na všeobecnú a špeciálnu pohybovú výkonnosť mladých hokejistov a ich vzťahu k hernej výkonnosti. S odstupom viac ako 30 rokov a v kontexte s najnovšími vedeckými poznatkami dokázal vo svojej najnovšej knihe nielen poukázať na podmienenosť hernej výkonnosti hokejistov úrovňou rozvoja motorických schopností a technických zručností, ale výrazný priestor venoval aj otázkam neurovedy a ich vzťahu k mentálnemu nastaveniu hráčov.