Je už slovenský hokej uzdravený, alebo ešte stále tápe v hmle.
Vymyslieť takýto názov článku v čase, keď spoza každého rohu, na stále, po úspechoch hladných a neubúdajúcich fanúšikov slovenského hokeja, vyskakujú mladí hokejisti slovenskej národnosti, ktorí v ostatných dvoch rokoch ovládli draft NHL, nielen najväčší fanatici z tejto skupiny môžu považovať za bezočivosť. Keďže tento článok je uverejnený na odbornej platforme, určite sa v ňom neuchýlim k povrchnému novinárskemu pohľadu (bez toho, aby som chcel znevažovať ich prácu) na súčasný vývoj v slovenskom hokeji, v kontexte predchádzajúcich dvoch dekád. Tak, ako je to zrejmé zo všetkých mnou doteraz uverejnených blogov na tejto stránke, ako aj v knihe, ktorú som napísal spolu s J. Holkom, môj pohľad bude vychádzať z kritického myslenia, založeného na faktoch, pričom samozrejme s pokorou budem rešpektovať aj názory oponentov. Musia však byť podložené faktami a nielen subjektívnymi názormi, bez hlbšieho ponorenia sa do tejto odbornej problematiky.
Pozorný čitateľ si nepochybne všimol, že v prvej vete som zámerne použil slovné spojenie hokejista slovenskej národnosti a nie produkt slovenskej hokejovej školy. Podľa môjho názoru by sme si už mohli prestať zakrývať oči pred realitou, prisvojovaním si rozhodujúcich zásluh za výchovu hráčov, z ktorých drvivá väčšina nezískala svoju výkonnosť výlučne a len vďaka slovenskej hokejovej škole, ako sa to, akoby mimovoľne, deje teraz a pozrieť sa pravde do očí. (Nikdy a na žiadnom mieste som nepovedal, že istý percentuálny podiel na ich výchove nemá aj slovenský hokej.) Tak, ako sme v minulosti boli hrdí na Stana Mikitu, na ktorého hokejovom vývoji nemala slovenská hokejová metodika žiadnu zásluhu, následne na konci éry socializmu (aj keď hovoriť vtedy o tom bolo opovážlivosťou a keď, tak znevažujúco), sme boli oprávnene hrdí na vrcholovú výkonnosť emigrantov z československej hokejovej školy, (mená sú všeobecne známe a netreba ich pripomínať). Tak ešte neskôr, po zmene spoločenských pomerov, v čase, kedy už navyše hráči vychovaní spoločne zdedenou československou hokejovou metodikou, pôsobiaci v NHL, mohli našu krajinu aj reprezentovať, vtedy bolo správne zásluhy za ich výchovu v mládežníckych kategóriách, pripísať výlučne slovenskej hokejovej škole. Napriek tomu, pri takto smerovaných úvahách aj v tom čase, niektorí akoby pozabudli a neradi pripúšťali fakt, že na profilácii ich vtedajšej aktuálnej výkonnosti v kategórii dospelých, mali leví podiel aj samotní hráči a prostredie NHL, ktoré ich formovalo.
Pozrime sa na to z dvoch vybratých uhlov pohľadu, pretože na komplexnú analýzu určite nestačí len názor akokoľvek fundovaného jedinca a ani rozsah krátkeho článku. Prvým je vzdelanostná úroveň slovenskej trénerskej hokejovej školy a proces ich výchovy a vzdelávania, ako aj vývoj početných stavov trénerov pre potreby SZĽH v kontexte stavu a vývoja počtov klubov a ich hráčskej základne. Druhým, uhlom pohľadu, ktorý však úzko súvisí s prvým, je zdôvodňovanie príčin úspešných, resp. neúspešných výsledkov mládežníckych reprezentácií faktorom náhodilosti. Na Slovensku, ale aj v Česku tomu hovoríme, že konkrétny ročník reprezentácie je buď vydarený, alebo nevydarený. V krajinách, kde je proces výchovy založený na trvalo udržateľných princípoch jednotnej metodiky, založenej na dátach (Fínsko, Švédsko), faktor náhodilosti má len okrajový význam. Tento druhý uhol pohľadu sa však opiera výlučne o subjektívne posudzovanie, ktoré má len málo spoločné s odbornými spôsobilosťami ľudí komplexne zabezpečujúcich výchovu mladých hráčov a teda netýka sa len spôsobov práce trénerov.
Týmto siahodlhým úvodom som sa pokúsil navodiť súvislosti, aby som sa dostal k téme, na ktorú je zameraný tento blog. Určite nie je cieľom tohto článku osobná kritika a znevažovanie práce slovenských (nielen hokejových) trénerov, pretože aj oni sú produktom doby, keď spoločnosť ako celok nemá jasne nastavený systém hodnôt a významu vzdelávania. JEHO HLAVNÝM CIEĽOM JE POKÚSIŤ SA MOTIVOVAŤ ICH K PRÁCI ZALOŽENEJ NA VEDECKOM POZNANÍ, CELOŽIVOTNOM VZDELÁVANÍ A HLADE PO NOVÝCH INFORMÁCIÁCH.
Ešte predtým, ako sa budem venovať samotnému obsahu tohto článku začnem netradične. O tom, čo dokáže so športovcom urobiť cielene zameraná príprava (netvrdím že spĺňajúca kritériá harmonického rozvoja jedinca), si pozrite na nasledujúcom videu. Autentickosť a vykonateľnosť tejto činnosti si môžete overiť na viacerých sociálnych sieťach so zdieľanými videami v podaní viacerých aktérok.
video
Nie je obvyklé do blogov zaraďovať demonštračné videá, chcem však týmto extrémnym príkladom poukázať na silu cielene zameraného tréningu, a z toho vyplývajúcich možností presadenia sa pre zdravých, odhodlaných a správne vedených jedincov. Za správne vedených jedincov je však zodpovedný systém, v ktorom hrá kľúčovú úlohu vzdelanostná úroveň trénerov. Týmto videom chcem poukázať na neuveriteľnú plasticitu mozgu, prostredníctvom ktorej sa vytvárajú neurónové siete, umožňujúce zvládanie doslova krkolomných pohybových štruktúr, aj keď si uvedomujem, že šport ako je hokej, k tomu musí pridať aj niečo navyše a to herné myslenie. Nikde v odbornej literatúre však nenájdete dôkaz, že aj to sa nedá správne vedeným tréningom naučiť, práve naopak. Týmto tvrdením určite nechcem spochybňovať aj názory, že dosahovanie vrcholovej výkonnosti v dospelosti je podmiené výlučne zdedenými danosťami. To by však bolo na omnoho dlhšiu diskusiu. Ja sa vo svojich stanoviskách prikláňam k najnovším, vedeckými poznatkami podloženým názorom, že geneticky je pravdepodobne podmienené fungovanie pracovnej pamäte jedinca, ktorá hrá rozhodujúcu úlohu nielen v procese učenia, ale aj v procese realizácie naučeného, teda natrénovaného. Tú je však možné, správne volenými metódami učenia, veľmi dobre formovať a to procesom procedurálneho (používa sa aj termín procesného) a kombinácie deklaratívno-procesného učenia. Problematika vzájomnej prepojenosti vzťahov a súvislostí medzi neurovedou, pedagogikou a psychológiou, je však podstatne zložitejšia a rozsiahlejšia a ktorú na tomto mieste nemá zmysel podrobnejšie rozoberať a tým odpútavať pozornosť od hlavnej témy blogu. Možno niečo viac o tejto téme niekedy nabudúce.
Pri analytickom pohľade na odbornú úroveň slovenskej hokejovej školy z historického hľadiska, reprezentovanú záujmom zahraničia o prácu našich trénerov a jej porovnaním s vývojom vo svete, sledujeme zaujímavý trend. Kým pred 50-timi rokmi, ale ešte aj začiatkom nového milénia, bol o československých trénerov (vrátane slovenských) v zahraničí extrémny záujem, dnes je výnimkou (aj to len zriedkavo v hokejovo vyspelých krajinách), ak na striedačke niektorého tímu vidíte nejakého Slováka. Keď v sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol reprezentačným trénerom seniorov Fínska Gustáv Bubník, či množstvo aj slovenských hokejových trénerov v tom čase, ako napr. Horský, Ján Starší, Golonka, Šupler a množstvo ďalších, pôsobilo v najvyšších súťažiach v európskom zahraničí, dnes na to môžeme len s nostalgiou spomínať. Niekde sa zrejme stala chyba. Z hľadiska súčasnej situácie slovenského hokeja by však v tejto chvíli nebolo konštruktívne a ani správne, keby to bolo stotožňované s menami konkrétnych osôb, resp. konkrétnym časom vymedzeným obdobím, pretože tento zlom nenastal zo dňa na deň. Situácia v našom hokeji v súčasnosti dospela do bodu, keď na lavičkách slovenských extraligových tímov sa to len tak hemží zahraničnými trénermi a aj na reprezentačnej striedačke seniorského Á-čka už máme v poradí tretieho zahraničného trénera. Som si však istý, že tento jav nespočíva len v globalizácii, ale že jeho príčiny majú podstatne hlbšie korene. Je to daň za profiláciu sa slovenskej spoločnosti po politickej zmene v rokoch 1989 a 1993. Domnievam sa však, že ak sa chceme udržať vo svetovej hokejovej špičke, nastal čas na systémovú zmenu aj v tejto oblasti, založenú na analýze exaktných dát a nie na subjektívne formulovaných názoroch. Nikdy som nepochyboval o tom, že každý kto sa zapojil do práce v hokejovom hnutí, to robil úprimne s cieľom pomôcť rozvoju slovenského hokeja. Z histórie však vieme, že každá, teda aj nesprávne zvolená cesta bola na začiatku dláždená dobrými úmyslami.
Kľúčovou otázkou v týchto súvislostiach je, či sa výchova a z toho plynúca vzdelanostná úroveň slovenských hokejových trénerov uskutočňuje v súlade so svetovými trendami, alebo už nezodpovedá potrebám moderného hokeja? Pokúsim sa preto hlbšie pozrieť nielen na formy tohto procesu, ale aj na jeho obsahovú stránku.
Bez toho aby som bol osobný a posudzoval personálne zabezpečenie výchovno-vzdelávacieho procesu v období samostatnosti SR na fakultách a v riadiacom hokejovom orgáne, disponujúcich v zmysle Zákona o vysokých školách a Zákona o športe spôsobilosťami poskytovať odborné vzdelanie a udeľovať licencie, sa pokúsim pozrieť na podmienky ich získavania. To znamená, že do akej miery je ľahké, resp. ťažké tieto stanovené podmienky splniť. Inými slovami, čo všetko o tréningovom procese, vedení a riadení hokejového družstva v širších súvislostiach, musí kompetentný tréner a učiteľ vedieť, aby bol v tomto procese úspešný. Kvalita vzdelávacieho procesu by mala byť zabezpečená akreditačným procesom, ktorý každá fakulta s konkrétnymi spôsobilosťami musí, v súlade so zákon stanovenými podmienkami, pravidelne absolvovať. Platí to vo všeobecnosti, avšak pretože mám na mysli konkrétne hokej, moje úvahy sa budú týkať výlučne tejto špecializácie. Samozrejme najviac na kvalite tohto procesu musí záležať “odberateľovi” produktov vzdelávacieho procesu, teda v podmienkach Slovenska riadiacemu orgánu, ktorý túto činnosť musí zabezpečovať prostredníctvom svojich odborných komisií, resp. konkrétnych profesionálnych pracovníkov. Je to v prvom rade SZĽH, ktorý musí sledovať kvalitatívnu úroveň vzdelávacieho procesu na príslušných fakultách (ak mám správne informácie, tak vzdelávacími spôsobilosťami pre výučbu trénerov na Slovensku popri FTVŠ UK disponujú ešte najmenej 4 fakulty) a tiež musí vznášať požiadavky na zmeny tohto procesu v súlade s najnovším poznaním. Tento proces sa samozrejme musí riadiť písomne dohodnutými pravidlami. Pre ilustráciu uvádzam, že v Česku, kde tiež existuje viacero akreditovaných fakúlt so spôsobilosťami vychovávať trénerov, ČSLH do licenčného konania akceptuje výlučne odborné vzdelanie získané na Karlovej univerzite v Prahe a Masarykovej univerzite v Brne. Rovnako je to aj vo Fínsku a predpokladám, že aj vo Švédsku. To uvádzam len vo vzťahu k formálnej stránke procesu vzdelávania.
Pre posúdenie obsahovej stránky procesu výchovy a vzdelávania hokejových trénerov je potrebné porovnať študijné programy, ktoré vyššie spomínané vysokoškolské inštitúcie pri štúdiu uplatňujú. V dnešnej dobe, ak to niekoho zaujíma, to môže urobiť každý, kto o to má záujem, pretože v súlade s ETCS, teda prenosu a zhromažďovania kreditov v rámci európskeho systému vysokoškolského vzdelávania a tzv. Bolonského procesu, čiže vybudovania Európskeho vysokoškolského priestoru, sú tieto informácie verejne dostupné. Už pri zbežnom porovnávaní týchto dokumentov napr. s českým, resp. fínskym obsahom vzdelávania hokejových trénerov sú zrejmé rozdiely v ich obsahovom zameraní. Toto zistenie určite nie je neočákavané, pretože žiadna diverzita zohľadňujúca regionálne osobitosti, nikdy nie je na škodu. Podstatné je, že pokiaľ fínsky systém vzdelávania je viac zameraný na aktívnu úlohu študentov v procese, teda na samostatnú praktickú stránku procesov učenia, slovenský (do určitej miery aj český) systém vzdelávania má omnoho konzervatívnejší charakter s dominantným postavením učiteľa, čo je nielen podľa môjho názoru hlavnou príčinou nášho zaostávania a dôsledkom toho je aj zvýšený záujem po nových informáciách hladných adeptov trénerského povolania zo Slovenska študovať v zahraničí, najmä vo Fínsku. To samozrejme nie je jediný rozdiel, pričom všetky existujúce by mali mať podrobne naštudované orgány, ktoré sú za výchovu a vzdelávanie trénerov zodpovedné. Až na základe komplexného posúdenia týchto rozdielov by mali v spolupráci buď s jednou vybratou, alebo všetkými fakultami s odbornými spôsobilosťami, pristúpiť ku korekciám v študijných programoch. Osobne sa prikláňam k názoru, že by to mala byť len jedna fakulta a to FTVŠ UK v Bratislave, vzdelanie z ktorej by bolo podmienkou pre udelenie licencie úrovne A+. Dôvody prečo práve FTVŠ UK sú nielen historické. To je však na rozhodnutí SZĽH.
Zdroj: SZĽH
Komentár k tab.1: V prvom číselnom stĺpci sú uvedené počty trénerov jednotlivých kvalifikačných stupňov, ktorí majú vydanú licenciu platnú do roku 2026. V druhom stĺpci sú uvedené počty trénerov, ktorých kluby nahlásili do štatistiky SZĽH k dátumu 31.7.2023 a ktorí budú pôsobiť v sezóne 2023/2024. (Tento údaj k dátumu písania článku ešte nebol kompletný, pretože niekoľko klubov si ešte nesplnilo nahlasovaciu povinnosť.) V ostaných stĺpcoch je podľa hlavičky uvedený stav v predchádzajúcich sezónach, pričom tieto údaje potvrdzujú kvantitatívny vývojový trend. Z uvedenej štatistiky vyplýva, že počty vyškolených a licencovaných trénerov pri porovnaní s počtom klubov a družstiev, aktívne pôsobiacich v súťažiach riadených SZĽH, vysoko prekračujú potreby súčasného slovenského hokeja. Navyše tento parameter znamená, že by mal byť vytvorený dostatočný prirodzený konkurečný tlak na zvyšovanie vzdelanostnej úrovne trénerov, teda nepriamo by mal vyjadrovať hlad po najnovších teoretických a praktických poznatkoch, aby sa dokázali v trénerskej praxi presadiť. Teoreticky vyzerá byť všetko v najlepšom poriadku a mladí hráči, pre svoj osobný hokejový rast majú k dispozícii z kvantitatívneho a kvalitatívneho hľadiska vyjadreného absolvovaným vzdelaním, tú najvyššiu odbornú kvalitu. Prečo potom v stále vyšších počtoch odchádzajú už v mladom veku trénovať do zahraničia, kde je to po všetkých stránkach náročnejšie a ťažšie nielen z ekonomických, ale aj pedagogických dôvodov? Niekde je zrejme chyba a aj keď sa to ťažko pripúšťa, vyzerá to tak, že problém nespočíva v priznanej úrovni vzdelania trénerov, ale v jeho kvalite, pričom tento vývojový trend má dlhodobý charakter.
Zdroj: FTVŠ
Ako je uvedené v texte vyššie, okrem FTVŠ UK majú odbornú spôsobilosť poskytovať najvyššiu úroveň trénerského vzdelania aj ďalšie slovenské fakulty. Údaje o množstve takto vyškolených absolventov nie sú však v štatistike SZĽH k dispozícii žiadne údaje. Keď sa však podrobnejšie pozrieme na údaje uvedené v tejto tabuľke, tak je z nich zrejmé, že samotná bratislavská fakulta ich pre potreby SZĽH dokáže vychovať dostatočný počet a to v nich nie sú započítaní absolventi, ktorí špecializované hokejové trénerské štúdium ukončili pred školským rokom 2004/2005 v rokoch slovenskej samostatnosti, resp. ešte predtým. To číslo by bolo ešte oveľa vyššie a držiteľov licencie A +, ako vyplýva z tab.1 by mohlo teoreticky byť výrazne viac, ako 103, ak by o jej vydanie boli požiadali. A to hovorím len o držiteľoch licencie A +, pričom k dispozícii je ešte aj 132 trénerov s priznanou licenciou A. Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že hokejovú trénerskú špecializáciu nemôže študovať každý kto chce a že tento proces treba regulovať. Práve naopak, z takého vývoja by slovenský hokej a jeho kluby mal vyťažiť čo najvyššiu kvalitu. Bez úzkej a prepojenej spolupráce medzi vzdelávacími inštitúciami a riadiacim orgánom SZĽH to však bude len sotva možné, pretože zväz je tou inštitúciou, ktorá má na vysokoškolské inštitúcie nanášať požiadavky na odbornú úroveň vzdelávania a tie ich majú prostredníctvom svojich náležite vzdelaných a odborne spôsobilých pedagógov zabezpečiť. Či to tak je, alebo nie je, to už ja nemienim posudzovať, pretože o tom najlepšie vypovedá dopyt po našich tréneroch v hokejovo vyspelých krajinách, ako o tom píšem v texte vyššie.
Zdroj: SZĽH
Úlohou tejto stručnej tabuľky je informácia o početných stavoch hokejových klubov na Slovensku a v ich rámci existujúci počet vytvorených družstiev. Keď tieto údaje doplníme o počty hráčov a hráčiek evidovaných v databázach SZĽH, ktoré oscilujú okolo čísla 10 000, (pričom v súťažiach organizovaných SZĽH ich pôsobí len okolo 6 000) vo vzťahu k počtom disponibilných trénerov máme relatívne komplexnú informáciu o zabezpečení procesu športovej prípravy v celej vertikále. V kontexte so zámermi SZĽH, vyplývajúcimi z Dlhodobého strategického plánu rozvoja slovenského hokeja, podľa ktorého by sa mal členská základňa rozšíriť až na 20 000, by problematika kvantitatívneho zabezpečenia dostatkom trénerov nemala byť žiadnym problémom. V kvantite však dosahovaná úroveň šlovenského hokeja nespočíva. (Aby som príliš nerozširoval rozsah tohto článku, pre tých, ktorí chcú o tom vedieť viac doporučujem si pozrieť tabuľku č.13 a text na str. 249 až 256 v už spomínanej mojej a Holkovej knihe, kde sa nachádzajú aj porovnania s vyspelým hokejovým svetom. Napriek tomu, že tieto údaje sú trochu staršie, zachytávajú však trend.)
Ak by sme mali posudzovať rejting slovenského hokeja nepriamo a to vzdelanostnou úrovňou hokejových trénerov, tak by mal byť absolutnou svetovou špičkou, pričom na lavičkách klubov a reprezentácií by mali sedieť, podobne ako je to vo Fínsku, Švédsku či Česku (až na jednu v súčasnosti už neplatnú výnimku), výlučne slovenskí tréneri a desiatky z nich by mali pôsobiť v zahraničí. V tomto kontexte je nielen laickej športovej verejnosti jasné, že s procesom vzdelávania trénerov niečo nie je v poriadku a zodpovední riadiaci pracovníci a funkcionári SZĽH by sa prioritne mali touto problematikou zaoberať.
Moje návrhy opatrení by som zhrnul do štyroch základných oblastí:
V prvom rade je potrebné pristúpiť ku korekciám obsahovej stránky vzdelávacieho procesu a to najmä jej všeobecného základu. K obsahu špecializácie až také zásadné pripomienky nemám, tie sa skôr dotýkajú uplatňovaných metód vzdelávania. Inou otázkou však je, v akom časovom horizonte, vzhľadom k univerzitným akreditačným pravidlám, je možné k riešeniu tejto problematiky pristúpiť. Vzhľadom k tomu, že podľa mojich informácií akreditačný proces fakúlt UK prebehol v prvom polroku 2023, veľa možností na zmenu študijných programov v súčasnosti neexistuje, niektoré však áno.
V druhom rade je potrebné zaoberať sa už spomínanými metódami výučby, ktoré sa v procese vzdelávania hokejových trénerov využívajú. Ja si samozrejme uvedomujem ekonomické, organizačné a hlavne personálne limity tohto procesu. V súčasnosti je však už neudržateľné a odborne nezdôvoditeľné, aby mali dominanciu konzervatívne vyučovacie metódy, ktoré sú na základe vedecky overených poznatkov, podstatne menej efektívne, pričom študent si z takto prezentovaného vzdelávania dokáže do dlhodobej pamäte uložiť podstatne menej informácií a navyše si tieto prežité metódy následne prenáša do vlastného trénerského pôsobenia.
V treťom rade je potrebné zamerať sa na proces examinácie naučených poznatkov s ohľadom na potrebu celoživotného vzdelávania. To znamená, že musia byť exaktne kvantifikované kritériá, na základe ktorých bude možné jednoznačne rozhodovať, či príslušný frekventant požadovaný obsah učiva aj aktívne zvláda, alebo nie. Rovnako bude potrebné inovovať aj formy, ktorými študent má preukazovať svoju samostatnú prácu na určenej problematike. Týka sa to nielen vypracovania záverečnej práce, ale aj publikačnej, prípadne prednášateľskej činnosti v závislosti na kvalifikačnom stupni vzdelávania. Žiadny článok procesu vzdelávania trénerov by nemal podliehať subjektívnemu posudzovaniu, že absolvovanie štúdia je príliš náročné , teda ťažko dostupné, alebo naopak príliš ľahké.
Vo štvrtom, podľa mňa kľúčovom bode, to musí byť SZĽH, kto zásadným spôsobom, smerom k vzdelávacím inštitúciám preberie líderskú pozíciu a zodpovednosť za vývoj v tejto oblasti, aby nemusel len pasívne vyčkávať, akých a na akej odbornej úrovni pripravených absolventov mu verejný vzdelávací systém bude ponúkať, ako sa to deje v súčasnosti.
Druhá, tretia a štvrtá oblasť však úzko súvisia a naväzujú na vyriešenie problematiky uvedenej v prvom bode.
Ján Golian
Pozorný čitateľ si nepochybne všimol, že v prvej vete som zámerne použil slovné spojenie hokejista slovenskej národnosti a nie produkt slovenskej hokejovej školy. Podľa môjho názoru by sme si už mohli prestať zakrývať oči pred realitou, prisvojovaním si rozhodujúcich zásluh za výchovu hráčov, z ktorých drvivá väčšina nezískala svoju výkonnosť výlučne a len vďaka slovenskej hokejovej škole, ako sa to, akoby mimovoľne, deje teraz a pozrieť sa pravde do očí. (Nikdy a na žiadnom mieste som nepovedal, že istý percentuálny podiel na ich výchove nemá aj slovenský hokej.) Tak, ako sme v minulosti boli hrdí na Stana Mikitu, na ktorého hokejovom vývoji nemala slovenská hokejová metodika žiadnu zásluhu, následne na konci éry socializmu (aj keď hovoriť vtedy o tom bolo opovážlivosťou a keď, tak znevažujúco), sme boli oprávnene hrdí na vrcholovú výkonnosť emigrantov z československej hokejovej školy, (mená sú všeobecne známe a netreba ich pripomínať). Tak ešte neskôr, po zmene spoločenských pomerov, v čase, kedy už navyše hráči vychovaní spoločne zdedenou československou hokejovou metodikou, pôsobiaci v NHL, mohli našu krajinu aj reprezentovať, vtedy bolo správne zásluhy za ich výchovu v mládežníckych kategóriách, pripísať výlučne slovenskej hokejovej škole. Napriek tomu, pri takto smerovaných úvahách aj v tom čase, niektorí akoby pozabudli a neradi pripúšťali fakt, že na profilácii ich vtedajšej aktuálnej výkonnosti v kategórii dospelých, mali leví podiel aj samotní hráči a prostredie NHL, ktoré ich formovalo.
Stručná analýza niektorých vybratých príčin súčasného stavu
Súčasná situácia, v porovnaní s obdobiami, ktoré som popisoval v predchádzajúcom odstavci, je však už zásadne iná. Po mnohých rokoch pôstu sa v ostatných dvoch draftoch opäť objavili aj mladí Slováci. Až na pár výnimiek (Nemec, Mešár, Pekarčík) väčšina ostatných dosiahla výkonnostnú úroveň zodpovedajúcu požiadavkám draftu, vo vekovom období 15 až 18 rokov, teda keď je to z ontogenetického hľadiska rozhodujúce, v zahraničných mládežníckych kluboch, buď na severe Európy, častejšie však na americkom kontinente. Aj u trojice mien uvedených v zátvorke, ak by sme chceli detailnejšie spoznať pozadie ich výkonnostného rastu, by bolo potrebné podrobnejšie preskúmať faktory, ktoré sa o to najviac pričinili. Inými slovami zistiť, do akej miery to bol osobnostný podiel hráčov samotných a do akej miery to boli používané metodické postupy ich mládežníckych klubových trénerov. Hlbšie pátrať po týchto príčinách je však kontraproduktívne a preto hráčov spomínaných v tomto odstavci považujem výlučne za produkt slovenskej mládežníckej hokejovej školy. Čo sa teda zmenilo v porovnaní s obdobím, keď sme v kategórii seniorov, dokonca až v samotnej NHL, mali desiatky produktov slovenskej hokejovej školy pripravujúcich sa v predpubertálnom a pubertálnom veku v domácich podmienkach a dnes sa pri zostavovaní mládežníckych reprezentačných družstiev spoliehame hlavne na hráčov pôsobiacich v zahraničí?Pozrime sa na to z dvoch vybratých uhlov pohľadu, pretože na komplexnú analýzu určite nestačí len názor akokoľvek fundovaného jedinca a ani rozsah krátkeho článku. Prvým je vzdelanostná úroveň slovenskej trénerskej hokejovej školy a proces ich výchovy a vzdelávania, ako aj vývoj početných stavov trénerov pre potreby SZĽH v kontexte stavu a vývoja počtov klubov a ich hráčskej základne. Druhým, uhlom pohľadu, ktorý však úzko súvisí s prvým, je zdôvodňovanie príčin úspešných, resp. neúspešných výsledkov mládežníckych reprezentácií faktorom náhodilosti. Na Slovensku, ale aj v Česku tomu hovoríme, že konkrétny ročník reprezentácie je buď vydarený, alebo nevydarený. V krajinách, kde je proces výchovy založený na trvalo udržateľných princípoch jednotnej metodiky, založenej na dátach (Fínsko, Švédsko), faktor náhodilosti má len okrajový význam. Tento druhý uhol pohľadu sa však opiera výlučne o subjektívne posudzovanie, ktoré má len málo spoločné s odbornými spôsobilosťami ľudí komplexne zabezpečujúcich výchovu mladých hráčov a teda netýka sa len spôsobov práce trénerov.
Týmto siahodlhým úvodom som sa pokúsil navodiť súvislosti, aby som sa dostal k téme, na ktorú je zameraný tento blog. Určite nie je cieľom tohto článku osobná kritika a znevažovanie práce slovenských (nielen hokejových) trénerov, pretože aj oni sú produktom doby, keď spoločnosť ako celok nemá jasne nastavený systém hodnôt a významu vzdelávania. JEHO HLAVNÝM CIEĽOM JE POKÚSIŤ SA MOTIVOVAŤ ICH K PRÁCI ZALOŽENEJ NA VEDECKOM POZNANÍ, CELOŽIVOTNOM VZDELÁVANÍ A HLADE PO NOVÝCH INFORMÁCIÁCH.
Ešte predtým, ako sa budem venovať samotnému obsahu tohto článku začnem netradične. O tom, čo dokáže so športovcom urobiť cielene zameraná príprava (netvrdím že spĺňajúca kritériá harmonického rozvoja jedinca), si pozrite na nasledujúcom videu. Autentickosť a vykonateľnosť tejto činnosti si môžete overiť na viacerých sociálnych sieťach so zdieľanými videami v podaní viacerých aktérok.
video
Nie je obvyklé do blogov zaraďovať demonštračné videá, chcem však týmto extrémnym príkladom poukázať na silu cielene zameraného tréningu, a z toho vyplývajúcich možností presadenia sa pre zdravých, odhodlaných a správne vedených jedincov. Za správne vedených jedincov je však zodpovedný systém, v ktorom hrá kľúčovú úlohu vzdelanostná úroveň trénerov. Týmto videom chcem poukázať na neuveriteľnú plasticitu mozgu, prostredníctvom ktorej sa vytvárajú neurónové siete, umožňujúce zvládanie doslova krkolomných pohybových štruktúr, aj keď si uvedomujem, že šport ako je hokej, k tomu musí pridať aj niečo navyše a to herné myslenie. Nikde v odbornej literatúre však nenájdete dôkaz, že aj to sa nedá správne vedeným tréningom naučiť, práve naopak. Týmto tvrdením určite nechcem spochybňovať aj názory, že dosahovanie vrcholovej výkonnosti v dospelosti je podmiené výlučne zdedenými danosťami. To by však bolo na omnoho dlhšiu diskusiu. Ja sa vo svojich stanoviskách prikláňam k najnovším, vedeckými poznatkami podloženým názorom, že geneticky je pravdepodobne podmienené fungovanie pracovnej pamäte jedinca, ktorá hrá rozhodujúcu úlohu nielen v procese učenia, ale aj v procese realizácie naučeného, teda natrénovaného. Tú je však možné, správne volenými metódami učenia, veľmi dobre formovať a to procesom procedurálneho (používa sa aj termín procesného) a kombinácie deklaratívno-procesného učenia. Problematika vzájomnej prepojenosti vzťahov a súvislostí medzi neurovedou, pedagogikou a psychológiou, je však podstatne zložitejšia a rozsiahlejšia a ktorú na tomto mieste nemá zmysel podrobnejšie rozoberať a tým odpútavať pozornosť od hlavnej témy blogu. Možno niečo viac o tejto téme niekedy nabudúce.
Vzdelanostná úroveň slovenskej trénerskej hokejovej školy a jej porovnanie s vyspelým svetom
Rád by som na začiatku nosnej časti článku pripomenul, že československý hokej sa v minulom storočí dostal na svetový piedestál nie kvôli materiálno-technickému zázemiu, alebo nejakým mimoriadnym predispozíciám ľudí žijúcich v spoločnom štáte, ale kvôli usilovnej, cieľavedomej, ale najmä hlboko premyslenej a metodicky usporiadanej práce. (Podrobnejšie o tom píšem v spomínanej knihe a v článkoch na mojom blogu.) Aj slovenský hokej vďaka tomu získal svoje najväčšie úspechy. Pekingský bronz z OH je však už z iného cesta a aj jeho “príčiny” sú prostredníctvom súvislostí nepriamo vysvetľované aj v tomto článku.Pri analytickom pohľade na odbornú úroveň slovenskej hokejovej školy z historického hľadiska, reprezentovanú záujmom zahraničia o prácu našich trénerov a jej porovnaním s vývojom vo svete, sledujeme zaujímavý trend. Kým pred 50-timi rokmi, ale ešte aj začiatkom nového milénia, bol o československých trénerov (vrátane slovenských) v zahraničí extrémny záujem, dnes je výnimkou (aj to len zriedkavo v hokejovo vyspelých krajinách), ak na striedačke niektorého tímu vidíte nejakého Slováka. Keď v sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol reprezentačným trénerom seniorov Fínska Gustáv Bubník, či množstvo aj slovenských hokejových trénerov v tom čase, ako napr. Horský, Ján Starší, Golonka, Šupler a množstvo ďalších, pôsobilo v najvyšších súťažiach v európskom zahraničí, dnes na to môžeme len s nostalgiou spomínať. Niekde sa zrejme stala chyba. Z hľadiska súčasnej situácie slovenského hokeja by však v tejto chvíli nebolo konštruktívne a ani správne, keby to bolo stotožňované s menami konkrétnych osôb, resp. konkrétnym časom vymedzeným obdobím, pretože tento zlom nenastal zo dňa na deň. Situácia v našom hokeji v súčasnosti dospela do bodu, keď na lavičkách slovenských extraligových tímov sa to len tak hemží zahraničnými trénermi a aj na reprezentačnej striedačke seniorského Á-čka už máme v poradí tretieho zahraničného trénera. Som si však istý, že tento jav nespočíva len v globalizácii, ale že jeho príčiny majú podstatne hlbšie korene. Je to daň za profiláciu sa slovenskej spoločnosti po politickej zmene v rokoch 1989 a 1993. Domnievam sa však, že ak sa chceme udržať vo svetovej hokejovej špičke, nastal čas na systémovú zmenu aj v tejto oblasti, založenú na analýze exaktných dát a nie na subjektívne formulovaných názoroch. Nikdy som nepochyboval o tom, že každý kto sa zapojil do práce v hokejovom hnutí, to robil úprimne s cieľom pomôcť rozvoju slovenského hokeja. Z histórie však vieme, že každá, teda aj nesprávne zvolená cesta bola na začiatku dláždená dobrými úmyslami.
Kľúčovou otázkou v týchto súvislostiach je, či sa výchova a z toho plynúca vzdelanostná úroveň slovenských hokejových trénerov uskutočňuje v súlade so svetovými trendami, alebo už nezodpovedá potrebám moderného hokeja? Pokúsim sa preto hlbšie pozrieť nielen na formy tohto procesu, ale aj na jeho obsahovú stránku.
Proces výchovy a vzdelávania hokejových trénerov na slovensku
Pozrime sa preto spoločne na proces, produktom ktorého sú tréneri, ktorí svojou odbornou prácou majú garantovať výchovu vrcholových hokejistov trvalo udržateľným spôsobom tak, aby pre slovenský hokej zabezpečili stále miesto vo svetovej špičke. SZĽH, ako hlavný odberateľ produktov špecializovaného trénerského vzdelávania, v spolupráci s inštitúciami na to určenými, teda akreditovanými odbornými fakultami, zabezpečuje proces vzdelávania a následne licencovania hokejových trénerov. Až na pár, aj keď dôležitých rozdielov, ktorými sa však na tomto mieste nebudem zaoberať, to bolo tak aj v minulosti a na súčinnostnom vzťahu medzi SZĽH a vysokoškolskými fakultami, v súlade s platnými zákonmi SR (Zákon o vysokých školách, Zákon o športe …) to má fungovať aj dnes. Otázka v týchto súvislostiach teda znie: Je proces výchovy a vzdelávania slovenských hokejových trénerov vedený a riadený v súlade s uvedenými zákonmi a je spolupráca na tomto procese založená na vzájomnej koordinácii nielen po organizačnej, ale aj obsahovej stránke medzi SZĽH a vysokoškolskými inštitúciami? Formálne určite áno, pretože keby to tak nebolo, malo by to právne dôsledky. Moderný hokej súčasnosti však potrebuje podstatne viac, ako je len formálna spolupráca. Potrebuje to, čo funguje vo vyspelom hokejovom svete, teda spoluprácu založenú záväzných zmluvných vzťahoch a rešpekte, ako to vidíme napr. v Česku, resp. Švédsku či Fínsku.Bez toho aby som bol osobný a posudzoval personálne zabezpečenie výchovno-vzdelávacieho procesu v období samostatnosti SR na fakultách a v riadiacom hokejovom orgáne, disponujúcich v zmysle Zákona o vysokých školách a Zákona o športe spôsobilosťami poskytovať odborné vzdelanie a udeľovať licencie, sa pokúsim pozrieť na podmienky ich získavania. To znamená, že do akej miery je ľahké, resp. ťažké tieto stanovené podmienky splniť. Inými slovami, čo všetko o tréningovom procese, vedení a riadení hokejového družstva v širších súvislostiach, musí kompetentný tréner a učiteľ vedieť, aby bol v tomto procese úspešný. Kvalita vzdelávacieho procesu by mala byť zabezpečená akreditačným procesom, ktorý každá fakulta s konkrétnymi spôsobilosťami musí, v súlade so zákon stanovenými podmienkami, pravidelne absolvovať. Platí to vo všeobecnosti, avšak pretože mám na mysli konkrétne hokej, moje úvahy sa budú týkať výlučne tejto špecializácie. Samozrejme najviac na kvalite tohto procesu musí záležať “odberateľovi” produktov vzdelávacieho procesu, teda v podmienkach Slovenska riadiacemu orgánu, ktorý túto činnosť musí zabezpečovať prostredníctvom svojich odborných komisií, resp. konkrétnych profesionálnych pracovníkov. Je to v prvom rade SZĽH, ktorý musí sledovať kvalitatívnu úroveň vzdelávacieho procesu na príslušných fakultách (ak mám správne informácie, tak vzdelávacími spôsobilosťami pre výučbu trénerov na Slovensku popri FTVŠ UK disponujú ešte najmenej 4 fakulty) a tiež musí vznášať požiadavky na zmeny tohto procesu v súlade s najnovším poznaním. Tento proces sa samozrejme musí riadiť písomne dohodnutými pravidlami. Pre ilustráciu uvádzam, že v Česku, kde tiež existuje viacero akreditovaných fakúlt so spôsobilosťami vychovávať trénerov, ČSLH do licenčného konania akceptuje výlučne odborné vzdelanie získané na Karlovej univerzite v Prahe a Masarykovej univerzite v Brne. Rovnako je to aj vo Fínsku a predpokladám, že aj vo Švédsku. To uvádzam len vo vzťahu k formálnej stránke procesu vzdelávania.
Pre posúdenie obsahovej stránky procesu výchovy a vzdelávania hokejových trénerov je potrebné porovnať študijné programy, ktoré vyššie spomínané vysokoškolské inštitúcie pri štúdiu uplatňujú. V dnešnej dobe, ak to niekoho zaujíma, to môže urobiť každý, kto o to má záujem, pretože v súlade s ETCS, teda prenosu a zhromažďovania kreditov v rámci európskeho systému vysokoškolského vzdelávania a tzv. Bolonského procesu, čiže vybudovania Európskeho vysokoškolského priestoru, sú tieto informácie verejne dostupné. Už pri zbežnom porovnávaní týchto dokumentov napr. s českým, resp. fínskym obsahom vzdelávania hokejových trénerov sú zrejmé rozdiely v ich obsahovom zameraní. Toto zistenie určite nie je neočákavané, pretože žiadna diverzita zohľadňujúca regionálne osobitosti, nikdy nie je na škodu. Podstatné je, že pokiaľ fínsky systém vzdelávania je viac zameraný na aktívnu úlohu študentov v procese, teda na samostatnú praktickú stránku procesov učenia, slovenský (do určitej miery aj český) systém vzdelávania má omnoho konzervatívnejší charakter s dominantným postavením učiteľa, čo je nielen podľa môjho názoru hlavnou príčinou nášho zaostávania a dôsledkom toho je aj zvýšený záujem po nových informáciách hladných adeptov trénerského povolania zo Slovenska študovať v zahraničí, najmä vo Fínsku. To samozrejme nie je jediný rozdiel, pričom všetky existujúce by mali mať podrobne naštudované orgány, ktoré sú za výchovu a vzdelávanie trénerov zodpovedné. Až na základe komplexného posúdenia týchto rozdielov by mali v spolupráci buď s jednou vybratou, alebo všetkými fakultami s odbornými spôsobilosťami, pristúpiť ku korekciám v študijných programoch. Osobne sa prikláňam k názoru, že by to mala byť len jedna fakulta a to FTVŠ UK v Bratislave, vzdelanie z ktorej by bolo podmienkou pre udelenie licencie úrovne A+. Dôvody prečo práve FTVŠ UK sú nielen historické. To je však na rozhodnutí SZĽH.
Potreby počtov trénerov pre szľh pre zabezpečenie udržateľnej úrovne slovenského hokeja
Početnosť a kvalifikačná štruktúra slovenských hokejových trénerov je registrovaná v databázach SZĽH. Treba si uvedomiť, že ide len o trénerov, ktorým bola udelená, po skončení predpísaných typov vzdelávania a školení nová licencia, resp. si licenciu v procese doškoľovania obnovili. Avšak skutočný počet tých, ktorí absolvovali proces špecializovaného trénerského vzdelávania, ale s aktívnou trénerskou činnosťou vôbec nezačali, resp. tých, ktorí ani nepožiadali o vydanie trénerskej licencie, alebo im jej platnosť vypršala z dôvodu, že sa jej už v súčasnosti nevenujú je však podstatne vyšší. Z hľadiska kvantitatívnych potrieb SZĽH je dôležité, či je na “slovenskom hokejovom trhu” ponuka trénerov dostatočná, alebo nie. Na rozdiel od minulosti, pričom mám na mysli sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia, je v súčasnosti, vzhľadom k početnosti hráčskej základne, ako aj počtu aktívnych klubov, prebytok vyškolených absolventov, ktorí disponujú vzdelaním oprávňujúcich ich vykonávať trénerskú prácu. Podstatne zásadnejšou a dôležitejšou otázkou však je, či kvantita garantuje aj kvalitu, pretože tá by mala vyplývať z prirodzeného konkurenčného boja. Na Slovensku však “papier” o absolvovaní akejkoľvek úrovne vzdelávania automaticky neznamená aj kvalitu osvojených poznatkov, ako o tom píšem v predchádzajúcich častiach tohto článku. Keďže však pri projektovaní akýchkoľvek zámerov každá organizácia potrebuje aj kvantitatívne údaje, pozrime sa na početné stavy a kvalifikačnú štruktúru vyškolených a licencovaných trénerov vzhľadom k súčasným potrebám, ako aj rozvojovým zámerom, tak ako sú uvedené v strategickom dokumente prijatom Kongresom SZĽH v roku 2021. Údaje som získal z databáz FTVŠ UK (bohužiaľ len od školského roku 2004/05) a zo štatistík SZĽH.Tabuľka č. 1: Počty a kvalifikačná štruktúra licencovaných trénerov
Zdroj: SZĽH
Komentár k tab.1: V prvom číselnom stĺpci sú uvedené počty trénerov jednotlivých kvalifikačných stupňov, ktorí majú vydanú licenciu platnú do roku 2026. V druhom stĺpci sú uvedené počty trénerov, ktorých kluby nahlásili do štatistiky SZĽH k dátumu 31.7.2023 a ktorí budú pôsobiť v sezóne 2023/2024. (Tento údaj k dátumu písania článku ešte nebol kompletný, pretože niekoľko klubov si ešte nesplnilo nahlasovaciu povinnosť.) V ostaných stĺpcoch je podľa hlavičky uvedený stav v predchádzajúcich sezónach, pričom tieto údaje potvrdzujú kvantitatívny vývojový trend. Z uvedenej štatistiky vyplýva, že počty vyškolených a licencovaných trénerov pri porovnaní s počtom klubov a družstiev, aktívne pôsobiacich v súťažiach riadených SZĽH, vysoko prekračujú potreby súčasného slovenského hokeja. Navyše tento parameter znamená, že by mal byť vytvorený dostatočný prirodzený konkurečný tlak na zvyšovanie vzdelanostnej úrovne trénerov, teda nepriamo by mal vyjadrovať hlad po najnovších teoretických a praktických poznatkoch, aby sa dokázali v trénerskej praxi presadiť. Teoreticky vyzerá byť všetko v najlepšom poriadku a mladí hráči, pre svoj osobný hokejový rast majú k dispozícii z kvantitatívneho a kvalitatívneho hľadiska vyjadreného absolvovaným vzdelaním, tú najvyššiu odbornú kvalitu. Prečo potom v stále vyšších počtoch odchádzajú už v mladom veku trénovať do zahraničia, kde je to po všetkých stránkach náročnejšie a ťažšie nielen z ekonomických, ale aj pedagogických dôvodov? Niekde je zrejme chyba a aj keď sa to ťažko pripúšťa, vyzerá to tak, že problém nespočíva v priznanej úrovni vzdelania trénerov, ale v jeho kvalite, pričom tento vývojový trend má dlhodobý charakter.
Tabuľka č.2: Počty absolventov FTVŠ UK, ktorí nadobudli najvyššiu možnú úroveň vzdelania
Zdroj: FTVŠ
Ako je uvedené v texte vyššie, okrem FTVŠ UK majú odbornú spôsobilosť poskytovať najvyššiu úroveň trénerského vzdelania aj ďalšie slovenské fakulty. Údaje o množstve takto vyškolených absolventov nie sú však v štatistike SZĽH k dispozícii žiadne údaje. Keď sa však podrobnejšie pozrieme na údaje uvedené v tejto tabuľke, tak je z nich zrejmé, že samotná bratislavská fakulta ich pre potreby SZĽH dokáže vychovať dostatočný počet a to v nich nie sú započítaní absolventi, ktorí špecializované hokejové trénerské štúdium ukončili pred školským rokom 2004/2005 v rokoch slovenskej samostatnosti, resp. ešte predtým. To číslo by bolo ešte oveľa vyššie a držiteľov licencie A +, ako vyplýva z tab.1 by mohlo teoreticky byť výrazne viac, ako 103, ak by o jej vydanie boli požiadali. A to hovorím len o držiteľoch licencie A +, pričom k dispozícii je ešte aj 132 trénerov s priznanou licenciou A. Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že hokejovú trénerskú špecializáciu nemôže študovať každý kto chce a že tento proces treba regulovať. Práve naopak, z takého vývoja by slovenský hokej a jeho kluby mal vyťažiť čo najvyššiu kvalitu. Bez úzkej a prepojenej spolupráce medzi vzdelávacími inštitúciami a riadiacim orgánom SZĽH to však bude len sotva možné, pretože zväz je tou inštitúciou, ktorá má na vysokoškolské inštitúcie nanášať požiadavky na odbornú úroveň vzdelávania a tie ich majú prostredníctvom svojich náležite vzdelaných a odborne spôsobilých pedagógov zabezpečiť. Či to tak je, alebo nie je, to už ja nemienim posudzovať, pretože o tom najlepšie vypovedá dopyt po našich tréneroch v hokejovo vyspelých krajinách, ako o tom píšem v texte vyššie.
Tabuľka č.3: Počet hokejových klubov a družstiev, ktoré sú v ich rámci vytvorené
Zdroj: SZĽH
Úlohou tejto stručnej tabuľky je informácia o početných stavoch hokejových klubov na Slovensku a v ich rámci existujúci počet vytvorených družstiev. Keď tieto údaje doplníme o počty hráčov a hráčiek evidovaných v databázach SZĽH, ktoré oscilujú okolo čísla 10 000, (pričom v súťažiach organizovaných SZĽH ich pôsobí len okolo 6 000) vo vzťahu k počtom disponibilných trénerov máme relatívne komplexnú informáciu o zabezpečení procesu športovej prípravy v celej vertikále. V kontexte so zámermi SZĽH, vyplývajúcimi z Dlhodobého strategického plánu rozvoja slovenského hokeja, podľa ktorého by sa mal členská základňa rozšíriť až na 20 000, by problematika kvantitatívneho zabezpečenia dostatkom trénerov nemala byť žiadnym problémom. V kvantite však dosahovaná úroveň šlovenského hokeja nespočíva. (Aby som príliš nerozširoval rozsah tohto článku, pre tých, ktorí chcú o tom vedieť viac doporučujem si pozrieť tabuľku č.13 a text na str. 249 až 256 v už spomínanej mojej a Holkovej knihe, kde sa nachádzajú aj porovnania s vyspelým hokejovým svetom. Napriek tomu, že tieto údaje sú trochu staršie, zachytávajú však trend.)
Ak by sme mali posudzovať rejting slovenského hokeja nepriamo a to vzdelanostnou úrovňou hokejových trénerov, tak by mal byť absolutnou svetovou špičkou, pričom na lavičkách klubov a reprezentácií by mali sedieť, podobne ako je to vo Fínsku, Švédsku či Česku (až na jednu v súčasnosti už neplatnú výnimku), výlučne slovenskí tréneri a desiatky z nich by mali pôsobiť v zahraničí. V tomto kontexte je nielen laickej športovej verejnosti jasné, že s procesom vzdelávania trénerov niečo nie je v poriadku a zodpovední riadiaci pracovníci a funkcionári SZĽH by sa prioritne mali touto problematikou zaoberať.
Návrhy na opatrenia a záver
Zásadnou otázkou, v kontexte s vyššie napísaným textom je, že akú mieru dôležitosti prikladá riadiaci orgán SZĽH významu potreby zásadnej reformy v oblasti vzdelávania trénerov. Napriek slovným deklaráciám o potrebe inovatívneho prístupu k tomuto procesu, v realizačnej praxi sa to zatiaľ tak nejaví. Uvedomujem si, že toto moje tvrdenie narazí na nesúhlas mnohých zainteresovaných. Dospel som však k nemu na základe štúdia materiálov súvisiacich so vzdelávaním zverejnených na internetovej stránke SZĽH, ako aj z osobných skúseností, ktoré som získal svojou účasťou na podujatiach organizovaných odbornými orgánmi zväzu v roku 2023, ako aj diskusiami s viacerými príslušníkmi trénerskej hokejovej obce a to nielen pri písaní už spomínanej knihy. Diskusie s trénermi prebiehali s dvomi odlišnými, názorovo relatívne vyhranenenými tábormi. Skupinou, ktorá sa viac spoliehala na hráčske skúsenosti z vlastnej aktívnej hráčskej kariéry a nanajvýš pripúšťala možnosť naučiť sa pár poznatkov z hokejovej špecializácie. Táto skupina zároveň bola presvedčená, že k práci ktorú vykonávajú, až tak veľmi nepotrebujú nové teoretické poznatky všeobecného a interdisciplinárneho charakteru. Druhá, podotýkam, že menšinová skupina s progresívnym nastavením, to videla opačne. Tieto moje zistenia a poznatky ma vedú k názoru, že v prístupe k vzdelávaniu trénerov je potrebné vyvinúť podstatne viac úsilia, aby sa to zmenilo, pričom treba prijať systémovo založené opatrenia.Moje návrhy opatrení by som zhrnul do štyroch základných oblastí:
V prvom rade je potrebné pristúpiť ku korekciám obsahovej stránky vzdelávacieho procesu a to najmä jej všeobecného základu. K obsahu špecializácie až také zásadné pripomienky nemám, tie sa skôr dotýkajú uplatňovaných metód vzdelávania. Inou otázkou však je, v akom časovom horizonte, vzhľadom k univerzitným akreditačným pravidlám, je možné k riešeniu tejto problematiky pristúpiť. Vzhľadom k tomu, že podľa mojich informácií akreditačný proces fakúlt UK prebehol v prvom polroku 2023, veľa možností na zmenu študijných programov v súčasnosti neexistuje, niektoré však áno.
V druhom rade je potrebné zaoberať sa už spomínanými metódami výučby, ktoré sa v procese vzdelávania hokejových trénerov využívajú. Ja si samozrejme uvedomujem ekonomické, organizačné a hlavne personálne limity tohto procesu. V súčasnosti je však už neudržateľné a odborne nezdôvoditeľné, aby mali dominanciu konzervatívne vyučovacie metódy, ktoré sú na základe vedecky overených poznatkov, podstatne menej efektívne, pričom študent si z takto prezentovaného vzdelávania dokáže do dlhodobej pamäte uložiť podstatne menej informácií a navyše si tieto prežité metódy následne prenáša do vlastného trénerského pôsobenia.
V treťom rade je potrebné zamerať sa na proces examinácie naučených poznatkov s ohľadom na potrebu celoživotného vzdelávania. To znamená, že musia byť exaktne kvantifikované kritériá, na základe ktorých bude možné jednoznačne rozhodovať, či príslušný frekventant požadovaný obsah učiva aj aktívne zvláda, alebo nie. Rovnako bude potrebné inovovať aj formy, ktorými študent má preukazovať svoju samostatnú prácu na určenej problematike. Týka sa to nielen vypracovania záverečnej práce, ale aj publikačnej, prípadne prednášateľskej činnosti v závislosti na kvalifikačnom stupni vzdelávania. Žiadny článok procesu vzdelávania trénerov by nemal podliehať subjektívnemu posudzovaniu, že absolvovanie štúdia je príliš náročné , teda ťažko dostupné, alebo naopak príliš ľahké.
Vo štvrtom, podľa mňa kľúčovom bode, to musí byť SZĽH, kto zásadným spôsobom, smerom k vzdelávacím inštitúciám preberie líderskú pozíciu a zodpovednosť za vývoj v tejto oblasti, aby nemusel len pasívne vyčkávať, akých a na akej odbornej úrovni pripravených absolventov mu verejný vzdelávací systém bude ponúkať, ako sa to deje v súčasnosti.
Druhá, tretia a štvrtá oblasť však úzko súvisia a naväzujú na vyriešenie problematiky uvedenej v prvom bode.
Ján Golian