Vrcholový výkon v ľadovom hokeji a ako jeho dosahovanie ovplyvňuje raná špecializácia

Úvod

Hľadanie optimálnych ciest, umožňujúcich v cieľovej kategórii dospelých dosahovať vrcholovú výkonnosť, čo v hokeji reprezentuje úspešná kariéra najmä v kanadsko-americkej NHL, či pôsobenie v prestížnych európskych hokejových ligách a národných výberoch, je najdôležitejšou úlohou procesu výchovy hokejistov. K dosiahnutiu tohto cieľa vedie, v nemilosrdnom konkurenčnom boji, len neustále sa vyvíjajúci, detailne premyslený a aktuálnymi vedeckými poznatkami podložený systém športovej prípravy mládeže. V dnešnej, informáciami rôznorodej kvality nabitej dobe, je preto mimoriadne dôležité vedieť sa orientovať a rozlišovať overené fakty, od častokrát vedou neoverených názorov, ktoré však v mnohých prípadoch nielen laická verejnosť považuje za relevantné. Čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že pre dosiahnutie úspechu nepostačujú len získané skúsenosti. Táto skutočnosť preto akcentuje potrebu nepretržitého celoživotného vzdelávania, čo platí hlavne pre trénerov, ale musí to byť v kontexte poznatkov neurovedy, pedagogiky a psychológie. Aktívnu rolu v tomto procese musia hrať aj športovci, ktorí sú cieľovou skupinou tohto snaženia. Poďme sa preto prostredníctvom tohto príspevku podrobnejšie pozrieť na jeden z množstva problémov, ktoré podľa môjho názoru do procesu výchovy mladých hokejistov vstupujú najviac, a to je problematika ranej špecializácie.

Súčasný stav

Nielen v hokejovej, či na šport vo všeobecnosti zameranej odbornej verejnosti prevláda názor, že v čím skoršom veku, väčšom objeme a intenzite sa započne so špecializovanou športovou prípravou, tým sa mladým adeptom športu poskytne väčšia konkurenčná výhoda v porovnaní s rovesníkmi, ktorí tak neučinia. Tento trend sa v hokejovo vyspelých krajinách, najmä v Kanade objavil už v štyridsiatych rokoch minulého storočia a v Európe, hlavne v bývalom Sovietskom zväze a Československu to bolo so spozdením cca 15 až 20 rokov. Samozrejme tento trend sa netýkal výlučne hokeja, ale prierezovo športu vo všeobecnosti. Dôkazom tohto môjho tvrdenia je množstvo zverejnených publikácií a článkov, z ktorých niektoré sú uvedené na konci tohto článku. Otázka na záver tohto odstavca znie: platí teda predpoklad, že v čím skoršom veku dieťaťa sa započne so špecializovanou športovou prípravou, tým sa zvyšuje šanca na dosiahnutie vrcholovej výkonnosti v dospelosti, alebo neplatí?ˇ

Pravdou je, že na takto jednoznačne naformulovanú otázku nie je možné nájsť jednoznačnú odpoveď o čom svedčí aj množstvo polemických diskusií a na ne nadväzujúcich rozhodnutí riadiacich orgánov, nielen v slovenských hokejových kruhoch, ale vo vyspelom športovom svete vo všeobecnosti. Z histórie poznáme príklady, keď už vo veľmi mladom veku dokázali a v rôznych odvetviach niektorí výnimoční jedinci dosiahnuť a následne celý produktívny vek rozvíjať vrcholové majstrovstvo (napr. Mozart a mohol by som vymenovať aj ďalších). Na rozdiel napr. od kultúry, umenia, či vedy, v športe, hokej nevynímajúc, existuje však oveľa vyšší výskyt mladých športovcov, ktorí boli v školskom veku výnimoční, avšak, ak to vôbec po kategóriu dospelých dotiahli, tak sa tam nedokázali presadiť. V ďalšom texte sa preto pokúsim zamyslieť nad niektorými z príčin tohto stavu, ktoré považujem za najdôležitejšie, pričom všetky úzko súvisia s ontogenetickým vývojom jedinca.

V prvom rade by som rád upozornil na dĺžku trvania procesu špecializovanej športovej prípravy mládeže v hokeji. Aj keď je to v závislosti na druhu športu rozdielne, vo všeobecnosti platí, že tento špecializovaný proces by nemal trvať viac ako desať rokov. Cieľom tohto procesu by malo byť, že keď je mladý hokejista na prahu postpubertálneho veku, mal by byť pripravený a schopný v kategórii dospelých (aj keď je to individuálne) cca ďalších 15, výnimočne 20 rokov znášať vrcholové zaťaženie v tréningoch a v zápasoch podávať vrcholné výkony. V tomto kontexte považujem za nesprávne, keď sa pre deti v predpubertálnom a čiastočne aj v pubertálnom veku stanovujú ciele dosahovať vysokú špecializovanú výkonnosť reprezentovanú umiestnením v tabuľkách v rôznych regionálnych, národných, či dokonca medzinárodných súťaží a dokonca je to považované za potvrdenie úspešnosti športovej prípravy mládeže a za hodnotiace kritérium efektivity práce trénerov.

V tomto procese hrajú kľúčovú úlohu príležitosti, inými slovami rôzne druhy súťaží, častokrát organizované už pre najmladšie vekové kategórie, pričom nie je dôležité kto ich riadi. Súťaženie je nepochybne dôležitým prvkom vývoja osobnosti každého jedinca, musí však rešpektovať ontogenetické vekové osobitosti. Rozhodovanie o organizácii súťaží by malo byť výlučne v kompetencii riadiacich hokejových orgánov príslušnej krajiny a malo by súvisieť so zvolenou metodikou športovej prípravy mládeže, ktorou by sa mali riadiť tréneri v konkrétnej krajine. Je chybou, ak je tento priestor uvolnený pre aktívnych rodičov. Preto sme v hokejovo vyspelých krajinách svedkami rôznorodého prístupu k riešeniu problematiky súťaženia mládeže. V niektorých krajinách, kam patrí aj Slovensko či Česko, sa rôzne druhy súťaží, niektoré dokonca s puncom majstrovské a až na úrovni štátu, organizujú už od kategórie mladších žiakov, avšak napr. vo Švédsku sa o titul majstra krajiny hrá až od veku 16 rokov. Týmto porovnaním samozrejme nemienim znevažovať vplyv zápasového zaťaženia na rozvoj výkonnosti mladých hokejistov. Ide mi len o poukázanie na objem a intenzitu takéhoto špecializovaného zaťažovania a tiež preceňovanie a nadraďovanie jeho významu.

Rovnako sa to týka aj jednostranne, na špecializáciu zameraného tréningového procesu. V každom ľudskom jedincovi je vďaka evolúcii “ukrytý” rozvojový potenciál, ktorý je možné vhodne volenými prostriedkami rozvíjať. Keď však organizmus mladého hokejistu jednostranne zaťažujete úzkym okruhom podnetov, dochádza v jeho riadiacom orgáne, teda v mozgu k tzv. cuttingu, teda neželanému orezávaniu tvoriacich sa neurónových spojení, čo však z hľadiska perspektív mladého jedinca nie je žiadúci vývoj. Nehovoriac navyše o predčasnom opotrebovaní kostrového a svalového aparátu jedinca. Cieľ vhodne voleného tréningového zaťaženia však musí byť presne opačný, čiže zaťažovanie musí mať v predškoskolskom a mladšom školskom veku čo najpestrejší a najvšestrannejší charakter. Úzka špecializácia naopak spôsobuje, že deti sa jednostranne vyvíjajú, čo sa v pubertálnom a postpubertálnom veku stáva prekážkou v dosahovaní vrcholovej výkonnosti.

V ďalšom texte sa preto pokúsim poukázať na to, čo sa v niektorých vyvíjajúcich sa systémoch mladého dospievajúceho organizmu deje a ako tieto procesy ovplyvňuje systematicky riadené fyzické zaťažovanie.

Z hľadiska poznatkov neurovedy, ktoré sa vo vzdelávaní vo svete (do ktorého patrí aj systém športovej prípravy), začali širšie využívať po roku 2010 treba vedieť, že poznanie, ako v centrálnom riadiacom orgáne človeka, teda v mozgu a nervovej sústave, vznikajú a prenášajú sa myšlienky, umožňujúce život a prácu človeka v podobe, ako ich každodenne vnímame a zažívame, prinieslo výrazné zefektívnenie a skvalitnenie vzdelávacieho a samozrejme aj tréningového procesu. Práve v pochopení procesov myslenia z anatomickej, fyziologickej a funkčnej stránky je ukryté tajomstvo efektívneho vzdelávania a teda aj efektívneho vedenia a riadenia športovej prípravy. Prepojenie poznatkov neurovedy napriamo s pedagogikou a nepriamo s psychológiou vytvorilo základy modernej teórie výučby. Pravda v našej krajine sme v aplikácii týchto najmodernejších vyučovacích metód ešte v plienkach a prognózovanie zmien v tejto oblasti vzhaľom k dlhodobo uplatňovaným konzervatívnym metódam vzdelávania je ako veštenie zo sklenenej gule.

Čo z predchádzajúcich kostrbatých vetných konštrukcií vyplýva pre praktickú činnosť trénerov a ich zverencov, aby sa spoločne dokázali okrem iného vyhnúť aj problémom súvisiacich s ranou špecializáciou? Je toho veľmi veľa a určite k tomu nepostačuje priestor, ktorý mám v tomto článku vymedzený pre hlbšie a pregnantnejšie vysvetlenie tejto zložitej problematiky. Akými základnými poznatkami z neurovedy by teda mal disponovať každý tréner, bez ohľadu na to, či chce zo svojich zverencov vychovať vrcholových, resp. výkonnostných hokejistov?

Mal by v prvom rade, aspoň v hrubých obrysoch, disponovať vedomosťami, aké procesy v ontogenetických vývojových obdobiach jedinca, od narodenia až do dosiahnutia dospelosti, prebiehajú vo vývoji mozgu a centrálnej nervovej sústavy. To znamená, že by mal aspoň orientačne vedieť, čo sa s vyvíjajúcim sa mozgom a z toho vyplývajúcimi skokovými pokrokmi v procesoch myslenia a vnímania sveta deje najskôr v prvých dvoch rokoch života dieťaťa a následne v obdobiach predpuberty a puberty, až po dosiahnutie dospelosti. Určite by mal byť oboznámený s procesmi, ako fungujú vzťahy medzi pracovnou (krátkodobou ) a dlhodobou pamäťou. Predpokladom poznania týchto vzťahov musia byť aspoň základné vedomosti o štruktúre neurónov a o tom, ako prostredníctvom synapsií dochádza k vytváraniu spojov medzi dendritmi jedného neurónu s axónom druhého neurónu s následným vytváraním a prepájaním neurónových sietí. Je to dôležité preto, že len na základe poznania týchto vzťahov má tréner zvládnuté predpoklady, aby mohol u svojich zverencov metodicky správne rozvíjať pohybové schopností a technické zručností a na tomto základe rozvinúť aj herné schopnosti, pod čím rozumiem kolektívny výkon družstva v hokejových zápasch. V kontexte problematiky ranej špecializácie je potrebné vziať do úvahy, v akom veku je už dôležité započať so zámerným rozvojom technických a herných zručností a schopností, zameraných na konkrétny šport. Ako som na to upozornil už v predchádzajúcom článku, východiskovým predpokladom pre tento rozvoj je čo najvšestrannejší všeobecný rozvoj detského organizmu. Samozrejme, že každý jedinec je jedinečným indivíduom a preto spomínané vývojové fázy majú len orientačný charakter. Tieto poznatky však každému trénerovi umožnia vyhnúť sa aj chybám súvisiacich s dávkovaním objemu a obsahu športovej prípravy, pri rešpektovaní už spomínaných vekových období svojich zverencov, tak aby v tréningovom procese dokázal eliminovať problémy ranej špecializácie.

V žiadnom prípade k harmonickému a z hľadiska perspektívneho rozvoja mladého hráča neprispieva jednostranné zameranie sa na hranie hokeja už od raného veku a to napriek tomu, že viacerí mladí hokejisti na celkom solídnej úrovni zvládajú pomerne náročné technické zručnosti a herné myslenie už v tomto vekovom období. Veď aj Mozart chodieval koncertovať už vo veku 5 rokov. Treba preto rozlišovať, či ide o individuálne zvládanie zručností, alebo o herný prejav družstva vyjadrený dosiahnutým výsledkom v zápase, resp. umiestnením v nejakej súťaži. Hrou na výsledky už v ranom veku totižto z hľadiska neurovedy, dochádza k už spomínanému predčasnému “cutingu”, teda orezávaniu častí neurónových spojení, ktoré majú základ vo všestranne zameranej všeobecnej príprave. A svojim odborným poznaním sa preto vo výchove svojich zverencov musí riadiť nielen tréner, ale aj riadiaci orgán, ktorý vytvára podmienky pre organizovanie súťaží detí.

Vedenie družstva a riadenie tréningového procesu je aplikovanou formou všeobecnej teórie učenia. Z hľadiska pedagogiky by teda každý tréner mal v prvom rade vedieť, v čom tieto jej základy spočívajú. To znamená, že by mal poznať nielen klasické vyučovacie metódy, tak ako ich osobne na vlastnej koži zažíval, keď ešte sám bol žiakom. Doba sa zmenila a s ňou aj vyučovacie metódy a to je hlavný dôvod prečo by mal byť oboznámený aj s najnovšími poznatkami z tejto oblasti, ktoré spočívajú v prepojení pedagogiky s neurovedou a psychológiou. To sa však v slovenskom hokeji nedeje. A sme pri základnom probléme a to je proces výchovy a vzdelávania trénerov. Či sa vo vzdelávaní vrátime do obdobia, keď ÚV ČSLH s participáciou oboch národných zväzov a v úzkej spolupráci s pražskou a bratislavskou FTVŠ, určovali obsah a kvalitu vzdelávania, ako aj kvantitatívne potreby hnutia z hľadiska počtov a potrieb vyškolených trénerov, alebo sa budeme spoliehať na externú zahraničnú pomoc, či už vo forme “kupovania”hotových trénerov, resp. záujemcovia so Slovenska budú študovať v zahraničí. ROZHODOVANIE O TEJTO STRATEGICKY DÔLEŽITEJ PROBLEMATIKE MÁ VŠAK PLNE V RUKÁCH RIADIACI ORGÁN A TO VV SZĽH.

V tomto kontexte sa ako veľmi užitočné javia porovnávacie poznatky o metódach učenia, ako o nich hovoria slovenskí absolventi vysokoškolského štúdia hokejovej špecializácie vo fínskom Vierumäki, Bendík či Štrbák. Zásadné rozdiely v obsahovom a metodickom zameraní vzdelávania medzi slovenskou a fínskou výchovou hokejových trénerov ľahko zistíte aj jednoduchým porovnaním študijných programov tohto procesu vo Fínsku a na Slovensku. Tieto informácie sú verejne dostupné na internete a každý tréner, či metodik, ktorý chce svoju prácu vykonávať zodpovedne, si ich dokáže ľahko vyhľadať, či už na stránke FTVŠ UK v Bratislave, či Prahe alebo na stránke Haaga Helia Univerzity - detašované pracovisko vo Vierumäki vo Fínsku.

Pokúsim sa preto niekoľkými myšlienkami “povedať”, čo by, aspoň v základnej podobe, o procesoch vzdelávania mal vedieť každý hokejový tréner. Na základe súčasných poznatkov neurovedy, ako o nich píšem vyššie, by mal poznať a v praxi uplatňovať tri základné cesty výučby a to deklaratívnu, procesnú (používa sa aj pojem procedurálna) a ich kombináciu, teda deklaratívno-procesnú. V rámci týchto ciest by mal disponovať aspoň čiastkovými poznatkami o úlohách a význame motivácie, inklúzie, prokrastinácii a o procesoch látkového riadenia v praktickej výučbe. Vo vyučovacích postupoch by mal uplatňovať zásadu learn it - link it, ktorá v štyroch fázach popisuje správny postup, pri zvládaní akokoľvek náročnej problematiky, bez ohľadu na to, či ide o teoretickú výučbu alebo praktický tréning. Tento prístup umožňuje využívanie v súčasnosti najefektívnejšej metódy výučby a to retrieval practice, teda tréning vyhľadávania informácií z dlhodobej pamäte. Z obsahu tohto odstavca je už na prvý pohľad zrejmé, že s takýmito prístupmi môže pracovať len človek s náležitým vzdelaním, ktoré mu na základe hlbokého pochopenia umožní nachádzať tvorivé súvislosti. Tvorivé súvislosti na druhej strane vytvárajú osobitné charakteristiky osobnosti trénera, ktoré ho robia jedinečným. Mojou ambíciou v tomto článku bolo len ich pomenovať, pretože ich vysvetľovanie a naučenie sa, je predmetom dlhodobého vysokoškolského štúdia avšak veľký význam má aj interné vzdelávanie trénerov po linke SZĽH či klubov.

A ako vyššie uvedené súvisí s procesmi ranej špecializácie? No zásadne. Takto komplexne pripravený tréner, ktorý samozrejme vzhľadom k nadobudnutej intelektuálnej výbave nemá problém ani s celoživotným vzdelávaním, nie je odkázaný na spätnú väzbu o efektivite vlastnej práce, len prostredníctvom hernej výkonnosti družstva ktoré vedie, v rôznych súťažných zápasoch, už od najmladších žiackych vekových kategórií. Primerane vzdelaný tréner si dokáže pomôcť rôznymi, všestranne zameranými testovacími nástrojmi, ku ktorým by mal mať k dispozícii aj rôzne hodnotiace škály. Práve problematika testov a hodnotiacich škál je úloha, ktorej splnenie musia zabezpečiť v spolupráci s FTVŠ odborné orgány SZĽH. Samozrejme vyššie napísaným netvrdím, že už v mladom veku nemajú deti hrať hokej vôbec. Musia to však robiť pre zábavu a s čo najnižšou mierou ingerencie dospelých. Dôležité je postupne tento proces nastaviť tak, aby sme predčasnou akceleráciou výkonnosti nespôsobili v mladom organizme ťažko odstrániteľné škody v psychickej a zdravotnej oblasti. Tu si môžeme zobrať ponaučenie z konca čias spoločného štátu, keď predčasná špecializácia už na organizmoch mnohých mladých hokejistov začala páchať veľké škody a príklad zo Švédska, ktoré sa s týmto problémom zápasilo v rokoch 2002 až 2009. Ku škode slovenského a českého hokeja sa už v časoch spoločenských zmien v rokoch 1990-92 nepodarilo zaviesť v tom čase pripravenú reformu a proces ranej špecializácie zastaviť. Vo Švédsku sa na rozdiel od Slovenska, reformu metodiky športovej prípravy mládeže, zameranú na odstránenie ranej špecializácie podarilo úspešne presadiť.

Keď sa na problematiku ranej špecializácie pozrieme z hľadiska psychológie, tak v odbornej všeobecnej a špecializovanej literatúre nájdeme množstvo informácií, ktoré poukazujú na riziká nadmerného, súťažne zameraného špecializovaného zápasového zaťaženia v kategóriách mladších a starších žiakov. Za najväčšie riziko sa považuje rýchlejšie mentálne opotrebovanie mladého organizmu, súvisiace s ontogenetickou profiláciou nervovej sústavy a mozgu, keď sa deti ešte len učia znášať vyššie psychické zaťaženie. Čo z toho vyplýva pre hokejovú prax?

Súťaživosť, ktorá je charakteristická pre každé vekové obdobie vývoja jedinca, je dôležitým prvkom v procese športovej prípravy mládeže a preto je dôležité pre ňu vytvárať náležitý priestor. Súťaživosť musí však mať čo najvšestrannejší charakter a preto zameranie sa len na jednu konkrétnu špecializovanú činnosť, teda napr. hranie hokejových zápasov, orientovaných na dosiahnutie želaných výsledkov družstva, má negatívny vplyv na rozvoj osobnosti hráčov. Na jednej strane u hráčov s aktuálnou vyššou hernou výkonnosťou zvyčajne vyvoláva pocity nadradenosti a prílišnej sebadôvery, na druhej strane u hráčov s jej nižšou úrovňou vyvoláva frustráciu a pocity menejcennosti. Navyše, herne výkonnejší hráči často strávia na ľade podstatne dlhší čas v porovnaní s relatívne slabšími spoluhráčmi, čo okrem potenciálnych zdravotných dopadov sa odrazí aj na relatívne rýchlejšom psychickom opotrebovaní.

Ako sa s tým vysporiadať v praktickom tréningu? Každý tréner by mal byť vybavený dostatkom vedomostí súvisiacich so vzájomnými vzťahmi troch vedeckých disciplín, ktoré som už na viacerých miestach spomínal (neuroveda-pedagogika-psychológia) a ktoré určujú úspešnosť v procese športovej prípravy mládeže v hokeji. Z psychologického hľadiska by mal byť oboznámený s podstatou širokého okruhu procesov, podieľajúcich sa formovaní športového výkonu v tréningovom procese a hokejových zápasoch a mal by tiež poznať metódy, prostredníctvom ktorých je možný ich rozvoj. Aj keď ich treba chápať komplexne, v súvislosti s ranou špecializáciou spomeniem podľa môjho názoru najdôležitejší faktor a to je nastavenie mysle.

Experti sa už na začiatku dvadsiateho storočia zamýšľali nad tým, či obrazne povedané, že len ten komu je “dané”, môže dosiahnuť vysokú úroveň majstrovstva a inteligencie, alebo je to možné dosiahnuť aj správne vedeným vzdelávacím a tréningovým procesom. Aj keď to nebolo v tom čase možné jednoznačne rozhodnúť, skôr sa prikláňali k názoru, že je to tak pol na pol. Až po roku 2010 sa misky váh začali preklápať na stranu možností, že ľudia majú väčší potenciál na celoživotné vzdelávanie a rozvoj mozgovej činnosti, ako si kedy mysleli. To úzko súvisí s vyššie spomínaným nastavením mysle. Tréneri by sa preto mali, na základe svojho poznania, vedieť orientovať v definícii tohto pojmu a tiež by mali v spolupráci so svojimi zverencami vedieť, ako je možné vhodne volenými metódami meniť fixné, na rozvojové nastavenie mysle. Navyše, ako ukazujú dostupné vedecké poznatky, fixným nastavením mysle bývajú často postihnutý jedinci, ktorí sú v rámci kolektívu považovaní za talentovaných. V ich rozvoji sa omnoho častejšie vyskytuje tendencia zľahčovania si povinnosti intenzívne a dlhodobo na sebe pracovať, čo sa negatívne prejaví koncom puberty, kedy sa zvyčajne prepadnú do priemeru až podpriemeru.

Nie je úlohou tohto článku podrobne sa zamerať na množstvo ďalších faktorov, ktoré podmieňujú harmonický rozvoj jedinca z hľadiska psychológie, ako sú napr. motivácia, či prokrastinácia a je toho ešte podstatne viac. Samozrejme každý tréner, ktorý sa v tréningovom procese chce vyhnúť chybám súvisiacich s predčasnou špecializáciou a akceleráciou výkonnosti svojich zverencov v tejto oblasti, by mal náležitú pozornosť venovať problematike štúdia psychológie.

Azda najviac sa dôsledky ranej špecializácie prejavujú na zdravotných poškodeniach mladého organizmu, pričom tieto môžu byť v lepšom prípade reverzibilného, v horšom ireverzibilného charakteru. Napriek skutočnostiam, že v každej, hokejovo vyspelej krajine, sú súčasťou vzdelávacieho procesu trénerov aj predmety zaoberajúce sa zdravotnými dôsledkami tréningového a zápasového zaťažovania mladého organizmu, nie všade sa to aj rovnako prejavuje v rešpektovaní týchto poznatkov v samotnej športovej príprave. Je faktom, že vďaka úpravám pravidiel hokejovej hry, ako aj neustále sa zvyšujúcej kvalite hokejového výstroja, dochádza v hre samotnej, ako aj v tréningovom procese k zraneniam s trvalými zdravotnými následkami čoraz zriedkavejšie, úplne vylúčiť ich však nie je možné. Navyše, získať informácie o zraneniach, resp. o trvalých zdravotných poškodeniach mladého organizmu v podmienkach slovenského hokeja je problematické, aj keď nevylučujem, že takéto štatistiky existujú. Určite je však takéto informácie možné získať z amerických a kanadských zdrojov, pričom niektoré z nich sú uvedené v zozname použitej literatúry na konci článku.

Nezameriam sa v tejto časti článku na príčiny a popis akútnych zranení vyplývajúce z hry samotnej, ako sú napr. poškodenia mozgu v dôsledku úrazu(veď hokej je kontaktný šport), ale budem hovoriť o poškodeniach organizmu vyplývajúcich z dlhodobo aplikovaného jednostranného zaťažovania mladého organizmu, teda z ranej špecializácie. Mám na mysli predovšetkým dôsledky jednostranne zameraného dlhodobého špecializovaného zaťažovania, ktoré môžeme vidieť nielen na viacerých príkladoch starších športovcov, ale najmä v poslednom období, vplyvom zvyšujúcej sa konkurencie sa čoraz častejšie objavujú aj u vekovo mladších športovcov, ktorí prechádzajú do kategórie dospelých. Objavujú sa dokonca aj v bezkontaktných športoch ako je napr. tenis, či atletika, o kontaktných, na koordináciu a hernú súčinnosť navyše náročných športoch, kam patrí aj hokej, ani nehovoriac. Hovoriť o konkrétnych menách športovcov je nenáležité, pretože pritom by bolo potrebné detailnejšie poznať informácie z genézy toho ktorého športovca, avšak každý, kto šport sleduje si ich dokáže priradiť. Ide najmä o poškodenia pohybového aparátu, kam patria svaly, šľachy, väzivá, kĺby a kostrový aparát v dôsledku dlhodobého jednostranného zaťažovania. Ukazuje sa, že napriek neustále zdokonaľujúcim sa liečebných technikách, rehabiliatačných a regeneračných postupoch, ani to nepostačuje pri záchrane potenciálnej kariéry. Musia to byť preventívne opatrenia, ktoré by mali byť súčasťou správne vedeného procesu športovej prípravy mládeže. Nosnou myšlienkou je, že kľúčovou úlohou tohto procesu je vyššie spomínané systémy organizmu pripravovať a posilňovať na špecializované a do istej miery jednostranné zaťaženie v kategórii dospelých a nie, aby tieto systémy boli nadmerne opotrebované a v podstate zničené už v čase, keď ich ontogenetický vývoj v mladom organizme ešte len prebieha. Otázka na záver tejto časti článku teda znie: “ A čo iné je, keď sa v extrémnych objemoch, popri tréningu, aplikuje nadmerné zaťažovanie prostredníctvom hrania zápasov o rôzne pofidérne tituly už v žiackych kategóriách?”

Na prvý pohľad sa môže zdať, že problém o ktorom píšem v nasledujúcich riadkoch priamo nesúvisí z problematikou ranej špecializácie. V prípade, že by boli správne po metodickej stránke nastavené procesy rozvoja športovej prípravy mládeže, by to tak nemuselo byť. Avšak nie sú a preto je z hľadiska uplatnenia sa v živote, popri procese športovej prípravy dôležité myslieť aj na “zadné dvierka” mladého športovca, to znamená, že ako sa v živote uplatní, keď v budúcnosti celoživotne nedokáže profesionálnym hokejom uživiť svoju rodinu. U športových “hviezd”, ktoré si počas kariéry dokázali zarobiť dostatok peňazí je to jednoduchšie, pretože oni sú dlhodobo predmetom mediálneho záujmu a vďaka tomu si dokážu udržať životný štandard. U tých ostatných je to zložitejšie a v tomto kontexte nadobúda iný rozmer potreba vzdelávania aj v inej, ako výlučne športovej oblasti. Každý bývalý profesionálny hokejista, ktorý bol jednostranne cielene k tomuto svojmu životnému statusu vedený, sa totižto nedokáže uplatniť a po zbytok života uživiť sa, buď ako športový komentátor, či profesionálny tréner, pričom obidve spomínané povolania si navyše vyžadujú viacročné špecializované vzdelávanie, aj keď pri tom prvom si to len myslím. A to sa pre mnohých stáva neprekonateľnou prekážkou, hoci by to tak nemuselo byť. Pre vyriešenie týchto problémov existujú dve cesty.

Prvá z nich, ktorá úzko nevymedzuje cestu uplatnenia sa v živote len prostredníctvom hokeja a ktorá umožňuje širokospektrálne presadenie sa, je diverzifikácia obsahu vzdelávania. To znamená, že po povinnej školskej dochádzke nasleduje všeobecnejšie zamerané vzdelávanie, napr. prostredníctvom akadémií, na ktoré je možné v podmienkach Slovenska naviazať vysokoškolským vzdelávaním, čo však v princípe znamená stagnáciu, až úpadok v hokejovom rozvoji. Pre takýto typ vzdelávania na Slovensku nie sú vytvorené ani materiálno-technické a ani personálno-organizačné podmienky. V USA (čiastočne aj v Kanade) je tento problém vyriešený prostredníctvom NCAA, čo podrobnejšie, vzhľadom k tomu, že sme na hokejovej pôde nie je potrebné rozoberať. K vyriešeniu náväznosti stredoškolského vzdelávania na vysokoškolské, bez straty kontaktu s vrcholovým hokejom dospelých v podmienkach Slovenska chýba celospoločenská dohoda, čo však neznamená, že vrcholové riadiace orgány SZĽH by na takto zamerané úsilie mali rezignovať. Veď v histórii samostatného Slovenska nikdy nebývalo toľko vrcholových športovcov v zákonodarnom zbore SR, ako to býva zvykom v súčasnosti, ktorých politický status by bolo potrebné SZĽH cielene využiť.

Druhá z týchto ciest sa týka uplatnenia sa v živote vrcholových športovcov po skončení ich kariéry, ktorí si napr. hokejom nedokázali zabezpečiť dostatok zdrojov na životný štandard na ktorý boli zvyknutí. Tento problém sa javí byť zložitejší, vzhľadom k pomerom, aké sa po získaní samostanosti vytvorili a zaužívali v slovenskom hokeji. Avšak nemuselo by problémom byť, ak by sa do života podarilo uviesť ciele, ktoré sú stanovené v Dlhodobej stratégii pre slovenký hokej z roku 2021 a z ktorej vyplýva, že početné stavy hokejistov by sa zvýšili o 100%, vzhľadom k súčasnému stavu. To by znamenalo, samozrejme po splnení určitých predpokladov, pričom mám na mysli najmä vhodné formy externého vzdelávania, ich uplatnenie sa v športe, ktorý doteraz robili, avšak na pozíciách trénerov, manažérov, či hokejových funkcionárov na úrovni klubov a hokejovej asociácie.

Východiská a závery

Samozrejme, že k problematike ranej špecializácie je potrebné pristupovať komplexne a preto riešenie problémov, ktoré sú načrtnuté v predchádzajúcom texte si vyžaduje premyslený a konsenzuálny postup riadiaceho orgánu slovenského hokeja. Pravdou síce je, že existuje a hokejovým hnutím bol prijatý strategický dokument, o ktorom som písal vyššie, tento je však potrebné explicitne rozpracovať, aby mohol rozvoju slovenského hokeja slúžiť, pretože to, čo je k dispozícii má len rámcový charakter. Raná špecializácia má, prierezovo všetkými vekovými kategóriami, na rozvoj hokeja nielen na Slovensku hlboký dopad a preto musí byť v metodike športovej prípravy mládeže dôkladne premyslený a uvedený do reálnej praxe postup, ako to docieliť.

Nie je úlohou tohto špecializovane zameraného článku siahodlbo popisovať a zdôvodňovať kroky, ktoré je potrebné v slovenskom hokeji urobiť, aby došlo k systémovej zmene, umožňujúcej aj bez priamej zahraničnej ingerencie, vrátiť ho na pozície, na ktoré historicky patrí. V kontexte problematiky predčasnej špecializácie a jej dôsledkov svoju pozornosť upriamim len na dva z týchto krokov a to na proces celoživotného vzdelávania trénerov a na vytvorenie nástrojov, ktoré trénerom a hráčom samotným umožnia posudzovať svoj pokrok v zvyšovaní kvalitatívneho rastu aj iným spôsobom, ako len dosahovanými výsledkami družstva v súťažných zápasoch, teda testovaním.

O problematike vzdelávania trénerov sa vo všetkých svojich doterajších príspevkoch vyjadrujem pravidelne. Osobne vzdelávaciu problematiku, ktorá sa výrazne podpisuje aj pod procesy ranej špecializácie, považujem za najväčšiu slabinu súčasného slovenského hokeja. Uvedomujem si pritom, že žijeme zlú dobu, v ktorej sa v podstate, už od získania samostatnosti, o potrebe vzdelávania v kontexte vývoja vo svete len hovorí a v podstate nič nerobí a názory každého, kto o tom hovorí sú vytesňované na okraj. Viem, že reštart v tejto oblasti bude bolestivý, avšak bez neho sa slovenský hokej dopredu nepohne. Myslím si, že negatívny prístup k vzdelávaniu je ukrytý predovšetkým v používaných vzdelávacích metódach a prostriedkoch, ktoré nezodpovedajú súčasným potrebám nielen hokejového hnutia. Keď napr. tréneri mládeže vo Švédsku, či Fínsku, vďaka svojej vzdelanosti, dokážu svojich zverencov viesť k aktívnej osobnej participácii na kreovaní vlastnej športovej výkonnosti, som presvedčený o tom, že je to možné aj v podmienkach Slovenska. Rezistentný postoj slovenských trénerov k náročnosti procesu vzdelávania je do značnej miery pochopiteľný, pretože to, čo ich učíme, teda obsah vzdelávania, nezodpovedá potrebám súčasného moderného vedenia tréningového procesu. Z diskusií s absolventmi trénerského štúdia vo Fínsku som sa totižto nedozvedel, že by niektorí z nich vznášali námietky voči obsahu a metódam tamojšieho vzdelávania. Náležite vzdelaní tréneri, vybavení poznatkami založenými na preukázateľných faktoch a dátach majú podstane menší problém vysvetľovať svoje kroky a rozhodnutia všetkým zainteresovaným v procese športovej prípravy mládeže, vrátane rodičov. Vedomosťami, o ktorých píšem v v texte tohto článku, nemôžu mať vybavení jedinci samozrejme ani problém vysvetliť aj príliš aktívnym rodičom, čo je správne a dobré pre harmonický rozvoj ich dieťaťa, aby mohlo udržateľne dosahovať svoje osobné maximá v dospelosti. A že to nie je v žiadnom prípade, len potreba hrať súťažné zápasy s kvalitatívne rovnako vybavenými jedincami, už od najmladších vekových kategórií.

Testovanie, realizované a interpretované prostriedkami a metódami zodpovedajúcimi potrebám súčasného moderného hokeja je veľkou príležitosťou pre získavanie dát a informácií, nielen pre slovenský hokej. Som presvedčený o tom, že správne uchopenie problematiky testovania, môže náš hokej vrátiť na pozície, ktoré v oblastich vedeckého výskumu zastával československý hokej v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. V porovnaní s minulosťou totižto dnešná doba vytvára vďaka vedeckému pokroku, omnoho priaznivejšie predpoklady pre túto činnosť. Stojí to však na rozhodnutí a konaní riadiacich orgánov SZĽH, či sa k budovaniu slovenskej hokejovej identity, o ktorej tak radi hovoríme vrátime, alebo sa budeme ďalej spoliehať na to, že náš hokej v ligových súťažiach zachránia vyslúžilí legionári zo sveta a reprezentáciu hráči vychovaní v zahraničí.

Problematike vzdelávania trénerov a problematike testovania pohybových schopností a technických zručností, ako aj ich vzťahu k hernej výkonnosti sa budem v blízkej budúcnosti venovať v ďalších osobitne zameraných článkoch.

Ján Golian

Použité zdroje:

1. Alfred Binet: Modern Ideas About Children, Menlo Park, CA; Suzanne Heislerová, 1975.

2. Ken Campbell with Jim Parcels: Selling the Dream. Penguin Group, Canada 2013.

3. Carol S. Dwecková: Nastavenie mysle Nová psychológia úspechu. Citadella, 2013.

4. Anders Eriksson and Robert Pool: Peak Secrets From The New Science Of Expertise. Houghton Mifflin Harcourt, Boston, 2016.

5. Richard D. Ginsburg, Stephen Durant, Amy Baltzell: Whose Game Is It, Anaway? Houghton Mifflin Company Boston. New York 2006.

6. Ján Golian a Ján Holko: Polemika o slovenskom hokeji a jeho perspektívach, vydal Ján Golian, Nikara Krupina, Bratislava 2022.

7. Dietrich Harre a kol.: Trainingslehre, Sportsverlagh, Berlin 1971.

8. Mark Hyman: Untill it Hurts, Beacon Press, Boston 2009.

9. Jim Kwik: Myseľ bez hraníc. Ako si zdokonaliť myslenie, učiť sa rýchlejšie a žiť výnimočný život. Tatran, Bratislava 2021.

10. Jonah Lehrer: Jak se rozhodujeme ? Dokořán s.r.o., Praha, 2010.

11. Barbara Oakley-Beth Rogowsky-Terry Sejnowski: Uncommon Sense Teaching, Penguin Random House LLC, New York, 2021.

12. U.S. Department of Health, Education & Welfare Office of Education: Desirable Athletic Competition for Children Elementary School Age, N.W., Washington D. C., 1968.

13. Zach Schonbrun: The Performance Cortex - How Neuroscience Is Redefining Athletic Genius. Dutton, Penguin Random House LLC, New York, 2018.